Aktuality

Patriotom aj v novej domovine

Red Minimalist Fashion New Blog Post Announcement Instagram Post-3

Medzinárodný deň patriotizmu, ktorému je venovaný 23. január,  oslavuje lásku k vlasti, národnú hrdosť a zdieľané hodnoty, ktoré spájajú ľudí v rôznych krajinách. Tento deň slúži ako príležitosť na vyjadrenie vďaky za slobodu, kultúru a tradície, ktoré tvoria identitu jednotlivých národov, a takých vyjadrení nájdete v našom nasledujúcom rozhovore viac ako dosť..

Dvojnásobným patriotom – lebo miluje svoju rodnú krajinu aj súčasné miesto na rodinný život – je Talian Danielle Tomasello. Hovorí výborne po slovensky, ale pracuje ako učiteľ taliančiny. S rodinou žije v neďalekých Harichovciach. Vladimíre Novotnej Čajovej prezradil, prečo sa s rodinou rozhodli žiť na Slovensku, aj to, ako vyzerá výučba taliančiny na levočskom gymnáziu.

Ste Sicílčan, ako dlho už žijete na Slovensku? Ako ste sa do našej krajiny dostali?

Tento rok je to už 17 rokov a môj príbeh príchodu na Slovensko je dlhý. Prvýkrát sme túto krajinu navštívili v roku 2003 so skupinou kamarátov. Prišli sme sem so Slovákom, ktorý strávil nejaký čas v našej dedine na Sicílii. Je to kňaz Ľuboslav Hromjak, ktorý u nás pomáhal a pozval nás na Slovensko. Netušili sme, kam ideme, cestovali sme vlakom 32 hodín.

Čo ste vtedy vedeli o Slovensku?

Reálne vám poviem, že nič. Vnímali sme ju ako relatívne „exotickú“ krajinu, boli sme plní očakávaní a tie boli splnené. Mali sme zo Slovenska veľmi dobrý dojem. Na Slovensku som vtedy stretol dievča, ktoré je dnes mojou manželkou, čiže prvá návšteva Slovenska je pre mňa veľmi silným príbehom.

Zdá sa mi, že Levoči žije veľa „Nelevočanov“, ktorí sa zamilovali do Levočaniek…

Slovenské ženy, Spišiačky, majú v sebe temperament, ktorý je mne veľmi blízky, preto sa tu cítim ako doma. Ľudia a ich temperament je podobný Sicílčanom. Som preto rád, že som tu.

Prisťahovali ste sa na Slovensko kvôli láske, kvôli srdcu. Prečo ste sa rozhodli zostať tu a nežiť na Sicílii?

To je dobrá otázka, neviem, či mám na ňu dobrú odpoveď. V roku 2003 sme sa s manželkou spoznali. Keďže som sa musel vrátiť na Sicíliu, najprv sme si písali listy, potom komunikovali cez internet. Keď som nastúpil na vysokú školu, mal som možnosť absolvovať trojmesačnú stáž na Slovensku. Moja manželka vtedy začala študovať v Bratislave na vysokej škole. Neváhal som. V Bratislave som okrem stáže začal pracovať ako učiteľ talianskeho jazyka v Talianskom kultúrnom inštitúte. Plánoval som to skúsiť na 3 mesiace a učím tam doteraz.

Pochádzam z menšej dediny na Sicílii, ktorá má približne 12-tisíc obyvateľov, každý tam každého pozná. Manželka pochádza z Harichoviec, kde momentálne bývame. V začiatkoch nášho vzťahu sme sa rozhodli zostať v Bratislave, je to skvelé mesto pre mladý pár. Keď však prišli deti, cítili sme, že potrebujeme miesto s pomalším tempom.

A prečo som sa rozhodol zostať na Slovensku? Chýba mi, samozrejme, slnko a more, ale okrem toho sa tu cítim ako doma. Sme tu spokojní, tak sme sa rozhodli, že zostaneme.

Rozrástli ste sa?

Veru, rozrástli. Momentálne máme 5 detí, najstarší syn má 10 rokov a najmladšie dvojičky majú rok.

Chodievate s rodinou aj na Sicíliu?

Áno, minimálne dvakrát ročne, počas letných prázdnin na 2 – 3 týždne a potom na Vianoce alebo Silvester. Preferujem skôr Silvester, lebo Vianoce na Slovensku sú plné silných tradícií, čiže ich radšej trávime na Slovensku.

Rozmýšľala som, aké asociácie sa mi spájajú so Sicíliou. Je to hlavne film Krstný otec…

Jasné, to je úplne bežná vec, na ktorú som zvyknutý. Mnohí si myslia, že sa na Sicílii žije ako v Palerme, že sú tam bežné prestrelky na uliciach. Žil som na Sicílii 23 rokov a nikdy som nič také nezažil. Všade na svete sú dobrí aj zlí ľudia. Sila tých zlých je v neviditeľnosti. Majú radi moc a s tou sa spájajú finančné záležitosti, ale bežný človek také veci nevidí.

Akým jazykom sa doma rozprávate?

Keď som v roku 2007 prišiel na Slovensko, nevedel som ani slovo po slovensky. Manželka študovala nemčinu a ja som vedel po anglicky. Láska však prekoná veľké veci. Nejako sme sa pochopili a sme spolu šťastní.

Po príchode na Slovensko som začal chodiť na kurzy Univerzity Komenského pre študentov Erasmu. Bolo to ťažké, lebo väčšina spolužiakov boli Poliaci. Učiteľky rozprávali po slovensky a oni im rozumeli. Ja vôbec nič. Vrátil som sa domov s plačom a vyčítal si, načo tam vôbec chodím. Vytrval som. Teraz, keď hovorím so svojimi študentmi po taliansky, zdá sa im to ťažké, no stále im poviem svoj osobný príbeh a verím, že ich to motivuje. Ak sa učíte cudzí jazyk, po troch mesiacoch sa vám čosi v hlave prepne a začnete trošku rozumieť. V súčasnosti už rozmýšľam po slovensky.

Ako sa doma rozprávate s deťmi?

Ja po taliansky, hovoriť s nimi po slovensky mi príde neprirodzené. Staršie deti nemajú problém prepínať slovenčinu a taliančinu, štvorročný syn už rozlišuje dva jazyky. Často povie polovicu vety po slovensky a polovicu po taliansky. S manželkou mu rozumieme, iní majú trošku problém.

Taliančina sa teda stala ich druhým rodným jazykom…

Áno, žijú v bilingválnom prostredí. Do Harichoviec sme prišli v čase covidu. Zdalo sa nám lepšie tráviť čas na záhrade a v prírode. Bolo to pohodlnejšie ako v Bratislave. Teraz bývame u svokrovcov, lebo prerábame dom. Ak sa pred nimi s manželkou zhovárame po taliansky, môže sa im zdať, že hovoríme o niečom, čo nechceme, aby vedeli. Čiže uprednostňujem doma komunikáciu v slovenčine.

Používate na Sicílii nejaký dialekt?

Sicília má 5 miliónov obyvateľov, používame viac dialektov. Už vo vedľajšej dedine sa hovorí inak. Každý, samozrejme, rozpráva aj po taliansky.

Na Slovensku sa dialekt vyvíjal aj podľa toho, kto dané územie osídlil. Na Spiši máme veľa maďarských i nemeckých slov.  Je to podobne aj na Sicílii?

Na Sicílii sme mali veľa Francúzov a Španielov. Je to mix jazykov, inak sa jazyk vyvíjal na juhu, a inak na severe. Je to jazykové bohatstvo.

Aké tradície ste priniesli zo Sicílie do vašej rodiny?

Určite viete, že my, Taliani, milujeme cestoviny. Jeme ich namiesto polievky a jeme radi spolu. Vždy, keď to umožňujú pracovné a školské povinnosti, keď sme doma, jeme spolu, ako rodina. Ak deti obedujú v škole, tak na večeru máme cestoviny. Je to spoločný čas, keď sa porozprávame, prejdeme si, aký sme mali deň.

Do rodiny som priniesol ešte jeden zvyk. Na Slovensku deti dostávajú darčeky na Vianoce. U nás je však silná tradícia súvisiaca s 1. novembrom. Slováci vtedy navštevujú cintoríny a sicílske deti, keď sa z cintorínov vrátia, doma čakajú darčeky, ktoré im tam nechali ľudia, ktorí už zomreli, ako vďaku, že ich navštívili. Moje deti sa preto na 1. november tešia.

Vyučujete taliančinu na Gymnáziu sv. Františka Assiského v Levoči. Je to prvýkrát, čo sa na tejto škole vyučuje ako druhý cudzí jazyk. Aké máte ohlasy?

Môžem to zatiaľ hodnotiť len subjektívne, ale mám z toho dobrý pocit. Mám dve triedy, ktoré majú taliančinu ako druhý cudzí jazyk, prvákov a primánov. Sú veľmi milí a múdri. Zatiaľ sme na začiatku.

Je pre nich výhodou to, že ste „native speaker“?

Výhodou aj nevýhodou. Výhodou je moja taliančina a nevýhodou, že rozprávam väčšinou iba ňou. Zo začiatku môžu mať študenti pocit, že mi nerozumejú. Vždy im poviem, že ak mi do decembra neporozumejú ani slovo, nevadí. Postupne sa medzi nami vyvíja spolupráca.

Rozprávate sa so žiakmi aj o Taliansku, o Sicílii?

Samozrejme, lebo jazyk je súčasťou kultúry. Často sa rozprávame o Taliansku, talianskych zvykoch. Pýtajú sa ma bežné otázky, či mám rád cestoviny s kečupom, čo, samozrejme, považujem za hriech.

Pizza s ananásom je určite druhá otázka….

Priznám sa, že nie som veľmi tolerantný voči kulinárskym experimentom. V Neapole bol šéfkuchár, ktorý „vymyslel“ pizzu s ananásom, čo bolo strašné, a vzniesla sa na to vlna kritiky. Jasné, v Neapole si teraz môžete dať aj pizzu s mangom, ale Neapolčania to nikdy neuznajú ako pizzu a ja s nimi súhlasím.

Plánujete so študentmi niekedy Taliansko aj navštíviť?

Plány sú veľké, uvidíme, ktoré sa stanú realitou, ale rád by som ich do Talianska zobral.

Čo máte na Levoči rád?

Levoča je krásne historické mestečko s peknou architektúrou. V Európe je veľa podobných historických miest, ktoré by potrebovali finančnú podporu na rekonštrukciu niektorých budov, no čo sa týka histórie týchto budov, je naozaj nádherná. Vždy, keď mám taliansku návštevu, musí si pozrieť aj Levoču.

Ako ste boli prijatí Slovákmi ako cudzinec?

Moje osobné skúsenosti sú len pozitívne. My, Taliani, sme veselí a temperamentní. Kým som nehovoril po slovensky, ľudia sa trošku báli so mnou rozprávať, neskôr to už bolo lepšie, ale vždy som sa tu cítil prijatý.

Zhovárala sa Vladimíra Novotná Čajová

Galéria