Aktuality

Sú dejiny, o ktorých sa nedá písať ľahko. Nie preto, že by chýbali slová, ale preto, že každé slovo nesie váhu ľudského života.

Tento článok je venovaný pamiatke obetí Šoah – židovských komunít, ktoré zmizli z mapy Európy. Mnohé z ich príbehov dnes poznáme už len prostredníctvom archívnych dokumentov, úradných záznamov a fragmentov pamäti.

Dňa 27. januára, v Pamätný deň obetí holokaustu, si pripomíname nielen smrť miliónov nevinných, ale aj povinnosť pamätať a hovoriť – aj vtedy, keď je to ťažké.

V židovskej tradícii sa zachovala veta עם ישראל חי – Am Israel chai, Národ Izraela žije. Po Šoah nadobudla osobitnú váhu – ako tiché konštatovanie, že napriek zničeniu, strate a mlčaniu národ pretrval. Ani holokaust ho nedokázal zlomiť.

Am Israel chai.

V predchádzajúcom článku sme sa venovali stručným dejinám židovskej náboženskej obce v Levoči až po rok 1922. Tento rok zároveň priniesol výrazné zmeny: počet členov komunity klesol približne na 120 rodín, teda okolo 650 osôb.

V roku 1922 rozpočet levočskej obce predstavoval niečo vyše 80 000 Kč. V tomto období sa stal predsedom obce Vojtech (Béla) Berger (1882 – 1932), významný obchodník, ktorý výrazne ovplyvnil južnú časť dnešného Námestia Majstra Pavla. Táto časť je medzi Levočanmi dodnes známa ako „Bergerák“. Podľa sčítania ľudu z roku 1930 býval Béla Berger na vtedajšom Námestí generála Štefánika 38 spolu so svojou manželkou Margit, rodenou Pfeifer (1882 – 1942).

V Levoči v týchto rokoch  pôsobil aj známy šermiarsky talent Alexander Bárta (narodený 9. apríla 1892) – prvý Slovák, ktorý sa zúčastnil olympijských hier, a ktorý bol zároveň židovského pôvodu (no v učebniciach dejepisu táto skutočnosť chýba). V roku 1920 sa podieľal na založení Levočského športového klubu, v roku 1924 reprezentoval Československo na olympijských hrách v Paríži, kde získal 4. miesto, a v roku 1923 obsadil 3. miesto na majstrovstvách Československa. V roku 1928 sa presťahoval do Spišskej Novej Vsi, kde spolu s Ing. Václavom Holým založil stavebnú firmu.

V medzivojnovom období sa len 54,9 % levočských Židov hlásilo k židovskej alebo izraelitskej národnosti, ostatní uvádzali národnosť československú, nemeckú alebo maďarskú. V roku 1930 to bolo už len 50,3 %. V Levoči pôsobila aj Židovská strana, ktorá získala viacero mandátov v mestskom zastupiteľstve. Medzi jej najvýznamnejších predstaviteľov patrili Dr. Arthur Höflich, Dr. Jozef Abrányi a Dr. Július Munk.

 

Nástup nenávisti a rozklad demokracie

Počas tridsiatych rokov sa situácia začala meniť. V celej Európe aj v Československu narastal antisemitizmus pod vplyvom Adolfa Hitlera. Tento trend zasahoval aj Slovensko a, žiaľ, aj Levoču. Po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938 sa antisemitizmus zintenzívnil. Židovská strana bola v januári 1939 zakázaná a už v decembri 1938 boli Židia vylúčení z mestského zastupiteľstva.

V marci 1939 bol vyhlásený Slovenský štát, vedený neskôr právoplatne odsúdenými vlastizradcami a kolaborantmi Jozefom Tisom a Vojtechom Tukom. Jeho samostatnosť bola iba formálna – štát bol viazaný ochrannou zmluvou s nacistickým Nemeckom a musel zosúlaďovať svoju zahraničnú, vojenskú aj hospodársku politiku s Treťou ríšou. Po salzburskej konferencii v roku 1940 Tuka otvorene presadzoval politický model národného socializmu po vzore Nemecka. Režim považoval tzv. „židovskú otázku“ za jednu zo svojich hlavných tém a riešil ju extrémne represívnym, antihumánnym spôsobom. Na území Slovenska žilo približne 90 000 Židov; asi 70 000 z nich bolo počas holokaustu zavraždených.

Na Spiši sa postupne začali hromadiť antisemitské útoky. Dňa 14. marca 1939 v Poprade vtrhli prívrženci FS – nemeckej politickej strany Deutsche Partei – do miestnej synagógy. Krátko nato, v noci z 1. na 2. apríla 1939, príslušníci miestnej nemeckej menšiny rozbíjali okná na židovských domoch v Podolínci. Podobné incidenty sa objavili aj v Spišskej Novej Vsi, kde bola podpálená miestna synagóga, a v roku 1941 sa v Kežmarku odohral protižidovský pogrom.

S narastajúcou nenávisťou prichádzala aj cieľavedomá ekonomická likvidácia židovského obyvateľstva. Práve v tomto období sa postupne začínalo obdobie tzv. arizácie, ktoré vyvrcholilo prijatím vládneho nariadenia č. 136/1940 Sl. z. o židovských podnikoch. Toto nariadenie, vydané 25. júla 1940, zaviedlo povinné odovzdanie židovských podnikov arizátorom a znamenalo systematické a štátom riadené odnímanie židovského majetku – v praxi išlo o legislatívne krytú krádež v prospech „árijských“ prevádzkovateľov. V okresoch Poprad, Kežmarok, Levoča a Spišská Nová Ves predstavovala výška priznaného židovského majetku približne 227 miliónov korún. Do 1. októbra 1941 boli všetky podniky vo vlastníctve Židov buď arizované, alebo úplne zlikvidované. V Levoči bolo arizovaných 70 podnikov a živností, pričom ich ročný obrat dosahoval približne 13 miliónov Ks. V celom okrese bolo arizovaných alebo zlikvidovaných spolu 138 obchodov a remeselných dielní.

Smutným dňom v dejinách Levoče je 22. marec 1942. V tento deň príslušníci Hlinkovej gardy spolu s nemeckou FS zhromaždili približne 80 dievčat z celého levočského okresu, ktoré násilne odviedli do zberného tábora v Poprade. Odtiaľ boli následne deportované do koncentračného tábora Auschwitz. Krátko po tom nasledovali ďalšie deportácie mužov aj žien, ktorých sústredili v deportačnom stredisku v Žiline a odtiaľ previezli do tábora Majdanek v okupovanom Poľsku.

Podľa archívnych dokumentov z Arolsen Archives (bývalý archiv ITS) bol 29. mája 1942 vypravený z Levoče transport, ktorý tvorili dobytčie vagóny naplnené 522 osobami z Levoče a okolitých obcí. Tento vlak sa následne v Spišskej Novej Vsi pripájal k ďalšiemu transportu, v ktorom bolo približne 510 deportovaných. Medzi deportovanými bola aj Margit Berger, manželka Vojtecha (Bélu) Bergera, zapísaná v deportačnom zozname pod číslom 427. Spolu s ňou bola deportovaná aj jej nevesta Gertrud Berger, rodená Heller (1909 – 1942), manželka Albína Bergera. Cieľová destinácia transportu je v dokumentoch uvedená ako Lublin, čo bola v tom čase označovaná oblasť, do ktorej patrili viaceré tábory vrátane Majdanku. V mnohých prípadoch prebiehala po príchode do oblasti selekcia, v dôsledku ktorej boli niektoré osoby presúvané do koncentračného tábora Majdanek, je pravdepodobné, že v tomto tábore zahynula aj Margit Berger. Počas Šoa zahynuli aj ďalší členovia jej rodiny – dcéra Lenke, jej manžel Herbert a ich syn Ladislaus.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania a následnom príchode nemeckej armády na územie Slovenska stratili všetku platnosť aj tie málo početné výnimky, ktoré dovtedy niektorým Židom umožňovali zostať na ,,slobode“. Išlo najmä o žlté a biele legitimácie, vydávané režimom Slovenského štátu pre osoby označené za hospodársky nevyhnutné. Po tom, čo 1. septembra 1944 nacistické jednotky obsadili Levoču, sa mnoho židovských rodín pokúsilo skryť. Napriek týmto snahám uskutočnili nacisti na jeseň 1944 rozsiahlu raziu, počas ktorej zadržali okolo 300 ľudí, prevažne Židov z Levoče a blízkych obcí. Približne 120 z nich bolo neskôr deportovaných do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Medzi nimi bol aj posledný levočský rabín Julius Klein spolu so svojou manželkou Johanou, rodenou Hallas. Obaja boli deportovaní do Osvienčimu (Auschwitz), kde zahynuli. Z ich detí prežili vojnu všetky okrem dcéry Lili, ktorá bola deportovaná už v roku 1942 v rámci prvého transportu. Zvyšní zajatci boli nacistami zavraždení priamo na mieste alebo v blízkom okolí.

 

Zaujímavosťou je, že rabín Julius Klein má na cintoríne evidovaný hrob, avšak náhrobný kameň (matzeva) sa nezachoval. Nie je preto možné s istotou povedať, či ide o skutočné miesto pochovania, alebo len symbolický hrob. Rodinné okolnosti posledného rabína v Levoči sú v súčasnosti predmetom komunikácie s jeho potomkami.

V tomto období bol zavraždený aj Karol Adler, zubný technik z Levoče a zároveň veliteľ partizánskej jednotky, ktorého nacisti obesili 20. decembra 1944. Nacistické jednotky zároveň zdemolovali miestnu synagógu, zničili židovskú školu a znesvätili židovský cintorín.

Po oslobodení sa do Levoče vrátila len malá časť Židov, ktorí prežili prenasledovanie a koncentračné tábory. Židovská náboženská obec bola síce krátko po vojne obnovená, no jej osud bol už nezvratný. V roku 1948 v meste žilo iba 37 Židov a v roku 1949 väčšina z nich odišla – do väčších miest, do Izraela, či do ďalších krajín, ako napríklad USA alebo Veľká Británia.

Dnes, v roku 2025, v Levoči Židovská náboženská obec už neexistuje, no niektorí potomkovia významných židovských rodín však žijú dodnes. Toto je kapitola z našej spoločnej histórie, pretože dejiny Slovenska sa nedelia na „ich“ a „naše“. Sú jedny — spoločné. Príbehy rodín, ktoré tu žili, pracovali, obchodovali, modlili sa a pochovávali svojich blízkych, sú neoddeliteľnou súčasťou príbehu tohto mesta.

Po holokauste a komunizme nám s bohatej židovskej prítomnosti v Levoči zostalo už len veľmi málo. Synagóga zmizla, domy zmenili majiteľov, mená sa stratili z pamäti. Jediné, čo ostáva, je spomienka — a židovský cintorín. Posledná hmatateľná kultúrna pamiatka tejto komunity. Ak si prestaneme vážiť spomienky, strácame nielen obraz minulosti, ale aj časť vlastnej identity. A ak nedokážeme ochrániť posledné miesto, kde tieto spomienky ešte dýchajú — posledný fyzický dôkaz ich prítomnosti — stratíme aj to málo, čo ich ešte pripomína. Preto je dôležité, aby naša generácia chránila cintorín, obnovovala ho a vracala mu úctu, ktorú si zaslúži. Nie ako „ich“ pamiatku, ale ako súčasť nášho spoločného dedičstva. Dejiny mesta bez jeho židovskej kapitoly sú neúplné — a je na nás, či táto kapitola zostane navždy vymazaná, alebo ju dokážeme uchovať pre budúcnosť.

Zdroje:

Arolsen Archives. (n.d.) Deportation records from Slovakia, 1942. Bad Arolsen: Arolsen Archives. Available at: https://arolsen-archives.org (Accessed: 14.03.2025).

Cussans, T. (2020) Holokaust. Bratislava: Ikar.

Kamenec, I. (2008) Slovenský štát v obrazoch. Praha: Ottovo nakladatelství.

Kamenec, I. (2020) Po stopách tragédie. Bratislava: Premedia.

Kormošová, R. (2022) Dejiny Židov v Spišskej Novej Vsi. Spišská Nová Ves: OZ Pro Memory.

Kormošová, R. in Pollák, M. and Svorc, P. (eds.) (2023) Spišské exody 20. storočia. Levoča: OZ Krásny Spiš.

Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry. (1999) Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku. Zväzok 2. Bratislava: SNM.

Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry. (2001) Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku. Zväzok 3. Bratislava: SNM.

Slovenský národný archív (1930) Sčítanie ľudu 1930: sčítacie hárky, okres Levoča. [online]. Bratislava: Slovenský národný archív. Available at: https://www.slovakiana.sk (Accessed: 5. 11. 2025).

Sulacek, J. in Gładkiewicz, R. & Homza, M. (eds.) (2003) Terra Scepusiensis: Stav bádania o dejinách Spiša. Levoča/Wrocław: Kláštorisko n.o.; Centrum Badań Śląskoznawczych i Bohemistycznych Uniwersytetu Wrocławskiego.

Šuláček, J. (2009) ‘Aktivity židovskej inteligencie v Levoči do roku 1945’, in I. Chaloupecký (ed.) Z minulosti Spiša. Levoča: Spišský dejepisný spolok.

Yad Vashem (n.d.) Viola Török collection – photographs. Available at: https://collections.yadvashem.org/en/photos/13209128 (Accessed: 14 Dec 25).