Aktuality

„Oni nás za ten rozhovor zabijú,“ zaznie hneď v úvode so smiechom. „Feministická propaganda,“ padne žartom. Hovorili o spolužiakoch. Po niekoľkých vetách je jasné, že nejde o žiadnu ideológiu, ale o osobnú skúsenosť dvoch gymnazistiek z Levoče, ktoré stoja pred maturitou a dôležitým životným rozhodnutím. Ako dospievajúce ženy vnímajú svoje postavenie v rodine a spoločnosti, to bolo témou rozhovoru, ktorý viedli s Vladimírou Novotnou Čajovou.

Martina Strážiková hovorí, že rozdiely medzi dievčatami a chlapcami sú badateľné najmä vo vyššom veku, keď si ich človek začne uvedomovať. „Niečo inak funguje pre chlapcov a niečo inak pre dievčatá,“ opisuje. Hoci dnes majú mladé ženy oveľa viac možností než kedysi, podľa nej v spoločnosti stále pretrváva predpoklad, že tú istú prácu by muž vykonal lepšie.

Práve tento pohľad považuje za nebezpečný. „Len kvôli pohlaviu nie je správne o niekom pochybovať,“ zdôrazňuje. O to viac, že pochybnosti zvonka sa môžu časom zmeniť na pochybnosti o sebe samej. Dievča, ktoré opakovane počúva, že niečo „nie je pre ňu“, si môže začať klásť otázku, či je naozaj dosť dobré.

V rodine pritom Martina rozdiely necítila, je pre ňu veľkou podporou. Mnohé životné vzory vidí práve v mame. Hovorí o podpore, ktorú vidí u svojich sestier – cieľavedomých žien, ktoré si išli za svojím a mali za sebou zázemie blízkych. „Ten pocit, že môžem, je veľmi dôležitý,“ vysvetľuje. Práve rodina a školské prostredie by podľa nej mali vytvárať rovnaké príležitosti pre všetkých – bez zvyšovania či znižovania nárokov podľa pohlavia.

Rozdiely si však začala viac uvedomovať v kolektíve rovesníkov. Často išlo o poznámky, ktoré sa na prvý pohľad zdali nevinné – úsmevné narážky či stereotypné vtipy. No práve tie podľa nej formujú predstavy o tom, kto „prirodzene“ patrí do matematiky, techniky či športu. „Automaticky sa predpokladá, že technický smer je pre chlapcov,“ hovorí. A dodáva, že dievčatá sú v týchto oblastiach rovnako schopné – len sa to nie vždy berie ako samozrejmosť.

Veda, medicína a otázniky navyše

Eliza Koščová si spomína na konkrétnu situáciu z konferencie, kde prednášala účastníčka matematickej olympiády určenej pre dievčatá. Z publika zaznela otázka, prečo potom neexistuje špeciálna olympiáda pre chlapcov. „Podľa mňa to ukazuje, že spoločnosť stále vníma rozdiely medzi mužmi a ženami veľmi citlivo – a nie vždy spravodlivo,“ zamýšľa sa.

Eliza sa chce venovať vede a výskumu. A práve tu sa s otázkami stretla opakovane. „Či som si istá, že chcem ísť do výskumu. Že to nie je typické pre ženy. Či to zvládnem,“ vymenúva. Podľa nej tieto pochybnosti často pramenia z predstavy, že ženy nie sú dostatočne cieľavedomé, silné alebo odvážne. Alebo z automatického predpokladu, že raz budú stáť pred rozhodnutím medzi kariérou a rodinou. „Slovo kariéristka ma vie nahnevať,“ priznáva. Vníma ho ako nálepku, ktorá sa mužom dáva zriedkavejšie, hoci ambície a pracovné nasadenie nie sú viazané na pohlavie.

Podobnú skúsenosť má aj Martina, ktorá sa pripravuje na štúdium medicíny. Už ako šestnásťročná, keď si vyberala semináre z biológie a chémie, počúvala otázky, či je lekárske povolanie vhodné pre ženu. Či zvládne nočné služby. A kto sa jej raz bude starať o deti.

„Takéto otázky moji spolužiaci nedostávajú,“ poznamenáva. Veď deti sú zodpovednosťou oboch rodičov. Napriek tomu sú dievčatá už v tínedžerskom veku vedené k tomu, aby pri rozhodovaní mysleli prednostne na budúcu rodinu. Martina zdôrazňuje, že po rodine túži rovnako ako po splnení svojho študijného sna. „Neprikladám ani jednému väčšiu či menšiu váhu,“ vysvetľuje. Odmieta predstavu, že by sa mladé ženy mali už v šestnástich rokoch obávať, či stihnú mať deti pred tridsiatkou. „Ten čas a priestor tu je. Ako mám myslieť na deti, ktoré budem mať o 10 rokov, ak ešte nemám ani manžela,“ hovorí s humorom. Obe gymnazistky sa zhodujú, že najväčším rizikom nie sú samotné otázky, ale ich dôsledok. Ak mladé ženy začnú pochybovať o svojich snoch, môžu sa ich postupne vzdať – vedome či nevedome. A to by bola škoda nielen pre ne, ale aj pre spoločnosť, ktorá tak prichádza o talent, odhodlanie a schopnosti.

Priestor na voľbu namiesto „zakrabičkovania“

Keď sa rozhovor posunie od skúseností k otázke „čo by vám pomohlo“, odpovede prichádzajú rýchlo a prekvapivo konkrétne. Nejde len o viac možností na papieri, ale o reálny priestor na voľbu – bez súdenia a bez toho, aby žena musela stále niekomu dokazovať, že má právo rozhodovať o vlastnom živote.

Martina pomenúva to, čo vníma ako najväčší problém: akoby pre ženy existovala iba jedna predurčená rola – byť matkou, postarať sa o domácnosť, „navariť obed a ísť na nákup“. A ak žena chce niečo iné, alebo chce oboje, spoločnosť jej to vie dať pocítiť. „Ak chce mať deti, je to super. A ak nechce, je to tiež super – pretože ona sa tak rozhodla. Neznižuje to jej hodnotu,“ hovorí. To, čo by podľa nej pomohlo, je normalizovať všetky tieto voľby a prestať ich moralizovať.

A s tým súvisí tlak, ktorý obe cítia veľmi skoro. Kým ich spolužiaci – chlapci – si ešte často môžu dovoliť nevedieť, kam pôjdu po škole, dievčatá už majú v hlave „o desať rokov neskôr“: kedy doštudujú, kedy budú atestovať, kedy bude „správny čas“ na dieťa a kto sa oň postará. Eliza to opisuje priamo: niekto od nich očakáva, že budú mať život naplánovaný dávno predtým, než vôbec vstúpia do dospelosti.

Martina sa vracia k vlastnej skúsenosti: aj v šestnástich jej ľudia kládli otázky o tom, „čo potom s dieťaťom“. „Bola som len dievča s veľkým snom,“ povie. Zarazilo ju, že sa takmer nikto nepýtal, čo chce dokázať ako človek – čo môže priniesť svetu svojou prácou. Akoby jej budúca hodnota mala byť automaticky meraná tým, či bude alebo nebude matkou. Obe pritom hovoria jasne: rodina je krásny cieľ, ale nemusí prekrývať všetky ostatné ambície. A najmä – dieťa nie je „len jej“. „Malo by to byť rozdelené 50 na 50,“ opakujú, ako by tým chceli prelomiť niečo, čo je v spoločnosti stále až príliš samozrejmé.

Prečo sa pýtame dievčat viac než chlapcov

Keď sa téma stočí na spolužiakov a na to, či sa aj chlapci stretávajú s podobnými otázkami, odpoveď je výrečne jednostranná. Martina si všíma, že mnohí chlapci ešte nie sú rozhodnutí, kam pôjdu ďalej – a svet sa nezrúti. „Na nich nie je vyvíjaný taký tlak,“ hovorí. Nikto od nich nechce, aby si plánovali život dopredu, nikto sa ich nepýta, kto sa bude starať o dieťa, keď prídu večer z práce. A práve tento nepomer podľa nej spôsobuje, že ženy sa od začiatku učia žiť so zodpovednosťou, ktorú im pripisuje okolie. Zatiaľ čo muži môžu snívať priamo o profesii, ženy často snívajú „s podmienkou“ – s dodatkom, že musia všetko nejako „stihnúť“ a „zvládnuť“.

Martina pritom odmieta vetu, ktorú počula už viackrát: „To nie je dobrá práca pre ženu.“ Hovorí o nej s hnevom, ale aj s rozhodnosťou. Pripomína, že ženy vedkyne a lekárky tu nie sú krátko – sú tu desaťročia, ba stáročia – a napriek tomu ich rozhodnutia stále spochybňujeme hneď na začiatku. A práve to je podľa nej škodlivé: nie preto, že by žena nezvládla náročnú profesiu, ale preto, že jej spoločnosť už vopred podsúva, že možno „na to nemá“.

Vzory, ktoré dávajú odvahu

Obe mladé ženy sú vďačné za ľudí, ktorí vedia byť oporou. Keď príde otázka na ženské vzory, Martina spomenie mamu – „klišé“, ako sama povie, no u nej skutočné. Obaja rodičia sú zdravotníci a od detstva počúvala príbehy o pacientoch, o tom, ako sa im dá pomôcť, koho sa podarilo zachrániť, čo sa dá zlepšiť. Aj preto ju medicína priťahuje. Pridáva sestry, ktoré podľa nej dokázali vybudovať rodinu aj kariéru a ukazujú, že „vybalansovať sa to dá“, keď je okolo podpora a keď je v človeku odhodlanie. Spomenie aj učiteľky, ktoré v jej živote zanechali stopu.

Eliza zas hovorí o svojej školiteľke – žene, ktorá jej dodala odvahu práve vo chvíľach, keď sa v nej usadili pochybnosti. Keď začala uvažovať, či nie je jednoduchšie zvoliť „ľahšiu“ a spoločensky prijateľnejšiu cestu. Jej školiteľka jej vraj opakovane pripomínala, že sa dá mať oboje – a že keby ona počúvala všetkých, ktorí pochybovali, nebola by dnes tam, kde je. Eliza to zhrnie jednoducho: treba ísť za svojím, aj keď podpora okolia nie je taká, ako by si človek želal – lebo vnútorná motivácia vie byť rozhodujúca.

Ostať doma, ale cítiť sa doma

Otázka, či si vedia predstaviť zostať na Slovensku, má pre obe jasnú odpoveď: ÁNO. No s dôležitým dodatkom. Martina hovorí, že mladí síce odchádzajú za lepšími peniazmi, no často aj za lepším spoločenským nastavením. Za krajinami, kde sa nestretnú s prvotným odsudzovaním a kde ich nikto nebude spochybňovať len preto, že sú ženy. Podľa nej je to faktor, ktorý by sme ako spoločnosť nemali pripisovať bokom, ak chceme mladých – dievčatá aj chlapcov – udržať doma.

Eliza vidí na Slovensku možnosti, o ktorých sa možno málo hovorí: výskumné centrá, vedecké parky, Slovenskú akadémiu vied, pracoviská v Košiciach. Obe sa zhodujú v jednom: šikovných ľudí tu máme. Otázka je, či im budeme veriť natoľko, aby mali dôvod zostať.

Ideálny svet bez „pochybností navyše“

Ako by vyzeral ideálny svet, v ktorom by ste chceli žiť?- bola posledná otázky rozhovoru. Priniesol priznanie, že je ťažké si ho vôbec predstaviť, pretože narážky a pochybnosti sú pre ženy až príliš bežnou súčasťou života. Martina hovorí, že prirodzené pochybnosti – tie, ktoré prichádzajú z vlastnej snahy byť lepšou – sú ľudské. No tie, ktoré vzniknú z toho, že vás niekto spochybňuje pre vaše pohlavie, sú zbytočné a ťahajú sa s človekom dlho. V ideálnom svete by podľa nej ženy ani muži nepochybovali o sebe kvôli tomu, čo si myslí okolie. A dievčatá by neboli od mladého veku obmedzované na jednu rolu či jednu „správnu“ predstavu o živote.

Eliza pridá ešte jednu myšlienku, ktorá v rozhovore zostane rezonovať: ako by vyzerala spoločnosť, keby rovnaké otázky dostávali muži? Keby sa ich od pätnástich pýtali, kedy budú mať deti, kto sa o ne postará, či sa „hodia“ na danú školu, či by nemali skúsiť niečo „viac mužské“ – alebo naopak. Aj týmto obráteným pohľadom pripomína, že nejde o boj pohlaví, ale o rovnaké šance žiť život podľa seba.

Rozhovor sa končí poďakovaním a úprimnou vetou moderátorky: „Je mi z toho smutno. Že to tak máte… že sa toho veľa nezmenilo, odkedy som maturovala ja .“ A práve v tejto vete je možno najviac z reality, ktorú tieto dve maturantky pomenovali: že nejde o výnimočné prípady, ale o skúsenosť, ktorá sa v rôznych podobách opakuje naprieč generáciami.