Aktuality

Holubárstvo nie je len koníček, ale vášeň na celý život. Ján Turek z Levoče sa mu venuje od šiestich rokov a dnes patrí medzi slovenskú špičku. Zahŕňa náročnú prípravu pretekárskych holubov, radosť z návratov aj bolestivé straty, v prípade pána Tureka aj svetový úspech holubice Fantaghiro či spomienky na legendárny let z Atén dlhý 1 280 kilometrov.

K holubom sa Ján Turek dostal už ako šesťročný chlapec. Prvé holuby k nim domov priniesol jeho brat. Podmienka bola jediná – súhlas rodičov. Súhlasili, ale bratia sa museli o ne starať sami, ich spolupráca trvá dodnes. Pomohli len výnimočne, keď boli chlapci v škole. Starostlivosť o holuby sa preňho stala prirodzenou súčasťou života – rovnako ako chov zajacov či hospodárskych zvierat, ktoré mali doma. Jeho holubárska vášeň bola taká silná, že si svoje holuby brával aj na školské výlety. V škatuli od banánov ich vzal do autobusu, kde ich spolužiakom predviedol. „V škole či na výlete mysľou som bol vždy v holubníku,“ hovorí. Práve schopnosť návratu na veľké vzdialenosti ho na nich fascinovala od detstva.

Organizované holubárstvo v Levoči

V Levoči pôsobí Základná organizácia chovateľov poštových holubov Levoča, ktorá má v súčasnosti približne 19 aktívnych členov a niekoľko sympatizantov. Organizácia patrí pod Oblastné združenie CHPH Spiš, kde pôsobí približne 69 členov s viac než 3 400 holubmi. Na celoslovenskej úrovni funguje 36 oblastných združení s odhadom 36 – až 40 – tisíc pretekárskych holubov. „Holubárska základňa však na Slovensku starne a mladých chovateľov ubúda. Dnešné deti častejšie siahajú po mobiloch a počítačoch než po starostlivosti o zvieratá,“ hovorí Ján Turek. Pozitívom je, že pod záštitou Slovenského zväzu chovateľov poštových holubov vznikli aj vzdelávacie iniciatívy – napríklad škola v Spišskom Podhradí, ktorá podporuje mladých záujemcov o tento šport.

Holubárstvo dnes nie je len koníčkom, ale regulárnym športom. „My sme len tréneri, športujú holuby,“ hovorí Ján Turek. Aktuálne má približne 100 holubov, z toho 7 chovných párov. Zameriava sa najmä na rýchle trate do 600 kilometrov, ktoré dokážu jeho holuby zvládnuť za 6 až 7 hodín.

Rozdelenie tratí:

• Krátke trate– do 300 km
• Stredné trate– približne 300 – 500 km
• Dlhé trate– nad 500 km
• Maratóny– extrémne dlhé vzdialenosti, kde holuby letia celý deň, nad 700 km

Pán Turek preferuje kratšie, dynamické trate. „Nedá sa sedieť na dvoch stoličkách,“ vysvetľuje. Maratóny si vyžadujú iný typ holubov aj vyšší počet kusov v chove. Výsledný čas závisí od počasia, vetra a náročnosti trasy. Holuby dokážu 300 kilometrov zvládnuť aj za 3,5 až 4 hodiny, čo mnohých prekvapí. Nejde o viacdňové lety – ide o mimoriadne rýchle a vytrvalé športové výkony.

Poštové holuby sú vyšľachtené pre rýchlosť, orientáciu a vytrvalosť. Majú silné svalstvo, výbornú navigačnú schopnosť a dokážu sa vrátiť domov z veľkých vzdialeností. Súťažné lety sú dnes presne merané elektronickými systémami. Na otázku, kde vznikla jeho láska k holubom, odpovedá jednoducho: „To musí mať človek v sebe. Nedá sa to naučiť.“

Pretekárska sezóna sa začína tréningami v apríli, prvé ostré preteky bývajú začiatkom mája. Každý deň v sezóne má presný režim. Holuby musia správne regenerovať a zároveň postupne naberať energiu.

Ján Turek využíva vdoveckú metódu trénovania holubov. Ide o jednu z najúspešnejších techník používaných v športovom chove poštových holubov. Je založená na prirodzenom inštinkte samca vrátiť sa čo najrýchlejšie do hniezda k svojej partnerke. „Pred pretekom sa krátko „ukážu“ a po návrate sa opäť spoja. Holub letí motivovaný túžbou vrátiť sa k partnerovi,“ vysvetľuje Ján Turek. Preferuje prirodzenú cestu bez „dopingu“, základná veterinárna starostlivosť je nevyhnutná. Prevencia proti trichomoniáze, kokcidióze či respiračným ochoreniam patrí k bežnej praxi. Po návrate z pretekov podáva napríklad propolis, ktorý podporuje imunitu. „Zranenia spôsobené dravcami sú, žiaľ, časté. Niektoré holuby sa podarí zachrániť, iné zranenia sú nezlučiteľné so životom. Doma ich ošetrujem sám, pomáha mi manželka,“ hovorí Ján Turek.

Svetová špička: Fantaghiro

Osobitnú kapitolu predstavuje jeho výnimočná holubica Fantaghiro, ktorá v roku 2025 dosiahla mimoriadny úspech. Fantaghiro sa stala štvrtou najlepšou holubicou na svete vo svojej kategórii v jednom roku. Na Slovensku obsadila v dvoch kategóriách prvé miesto a v jednej druhé miesto. Z jednej dlhej a troch stredných tratí dosiahla štyri prvé ceny, ďalšie špičkové umiestnenia a uspela aj v náročnej kombinovanej kategórii, kde sa zrátava koeficient krátkych, stredných a dlhých tratí. Do svetového hodnotenia však môže byť prihlásená iba v jednej kategórii, a tak si chovateľ musel vybrať. V zvolenej kategórii skončila štvrtá na svete – v iných by sa takisto umiestnila medzi elitou. Holubárstvo je kombináciou disciplíny, trpezlivosti a hlbokého vzťahu k zvieratám. Úspech Fantaghiro dokazuje, že aj z Levoče sa dá dosiahnuť svetová úroveň.

Fantaghiro nie je „náhoda“. Je výsledkom cielenej práce s rodokmeňmi a výberom špičkových línií. Otec holubice pochádza zo Žiliny – od známeho chovateľa pána Vladimíra Sudora. V jej línii sa nachádza aj holubica, ktorá bola druhá na olympiáde a na Slovensku dominovala v kategóriách A aj B.  „Zakrižoval som to a sadlo to,“ hovorí jednoducho pán Turek – no práve v tejto stručnej vete je podstata šľachtenia: spojiť to najlepšie a dúfať, že sa výnimočné vlastnosti prenesú do ďalšej generácie. Podľa pána Tureka sa potenciál ukázal skoro – Fantaghiro bola výnimočná už v prvých pretekoch, výrazne sa presadila ako ročná a potvrdila kvalitu aj neskôr. S Fantaghiro už pán Turek nechce ďalej riskovať v pretekoch. Dôvod je pragmatický aj ľudský: dosiahla svetový výsledok a ďalšia sezóna by mohla priniesť skôr riziko než zlepšenie. „Mohol by som o ňu prísť – dravce, zlý smer…, a to by som ťažko znášal,“priznáva. Teraz ju čaká nová úloha – chov.

Fantaghiro nie je jediná výnimočná holubica v chove Jána Tureka. V roku 2004 štartovala jeho holubica aj z Atén pri príležitosti organizovania Letných olympijských hier. Štart medzinárodných pretekov prebehol symbolicky na štadióne – v čase, keď svet sledoval športové zápolenia, odštartovalo až 11-tisíc poštových holubov. Jednou z nich bola aj holubica pána Tureka – neskôr pomenovaná príznačne Aténa. Letela z Grécka do Levoče neuveriteľných 1 280 kilometrov. Cestu zvládla za osem dní a obsadila krásne 6. miesto na Slovensku. Podmienky boli extrémne – krátko po štarte panovali teploty okolo 35 °C a holuby sa po vypustení zmiešali bez možnosti vytvoriť stabilné skupiny, ktoré by leteli jedným smerom. Z pôvodného množstva sa vrátilo len minimálne percento holubov. Aténa patrila medzi tie, ktoré to dokázali. „To boli najdlhšie kilometre, aké sa tu kedy leteli,“ spomína. A zároveň jedny z najemotívnejších.

Za jeho úspechmi stojí nielen skúsenosť, ale aj podpora členov rodiny a brata Ondreja, ktorí pomáhajú pri príprave, očkovaní aj každodennej starostlivosti. Pomáha aj manželka a deti. „Bez nich by to nešlo,“ priznáva.

Holubica je symbolom mieru – a pre pána Tureka má tento symbol aj osobný rozmer. „Cítim pri nich pokoj. Sedíme s manželkou pred holubníkom, pijeme kávu, oddýchneme si. Vypneme od všetkého,“ hovorí. Holubárstvo v Levoči nie je len tradícia minulosti. Vďaka ľuďom, ako je Ján Turek, je to stále živý príbeh – o vytrvalosti, pokore, rodinnej podpore a o návratoch domov.

Galéria