Aktuality

Naše historické mesto má bohaté dejiny, ktorých počiatky siahajú do 13. storočia. Dejiny Levoče si pamätajú mnohé dôležité udalosti – výstavbu prvých meštianskych domov, mestských hradieb, Baziliky sv. Jakuba, obdobie rakúsko-uhorského vyrovnania či vznik prvej Československej republiky.

Medzi významné historické míľniky patrí aj príchod židovskej populácie do Levoče po roku 1840, po prijatí zákona, ktorý umožňoval Židom usadzovať sa vo všetkých mestách, vrátane kráľovských, s výnimkou banských. Zatiaľ čo v Spišskej Novej Vsi sa trvalé židovské osídlenie začalo až o osem rokov neskôr (hoci prvá zmienka v Spišskej Novej Vsi o židovskej rodine je už z roku 1504), Levoča svoje prvé židovské rodiny privítala už po roku 1840.

Zrovnoprávnenie Židov v Uhorsku prišlo po rakúsko-uhorskom dualizme v roku 1867. Nebol to demokratický proces v modernom slova zmysle, keďže demokracia na našom území bola ešte len v zárodku. Išlo skôr o snahu modernizovať zaostalé Uhorsko. Židia, ktorí boli stáročia vytláčaní z bežných povolaní a obmedzovaní vo vlastníctve pôdy či práve usadzovať sa, prirodzene sa sústreďovali na obchod, bankovníctvo a úverovanie, pretože iné možnosti nemali. Spoločenské predsudky, najmä z obdobia feudalizmu, tieto obmedzenia ešte posilňovali. Židia svojím bankovníctvom a obchodom alebo prepojením na Nemecký trh (vo väčšine) Uhorsko dopredu aj posunuli.

V polovici 18. storočia žilo v Uhorsku približne 12 000 Židov, no v polovici 19. storočia ich počet vzrástol na 241 000. Tento nárast nebol spôsobený len prirodzeným prírastkom, ale najmä masívnou migráciou z Poľska a Ruska – oblastí, kde boli Židia často prenasledovaní, nútení konvertovať alebo čelili opakovaným pogromom. Jedným z menej známych, no významných pogromov bol pogrom v Polotsku (dnešné Bielorusko) v roku 1563, kde Ivan Hrozný nariadil utopiť viac ako 300 Židov, pretože odmietli konverziu na pravoslávie. Uhorsko síce nebolo bez pogromov (napr. bratislavský pogrom v roku 1848, ktorý sa v učebniciach dejepisu prakticky nespomína), no bolo vo viacerých obdobiach tolerantnejšie než Rusko či Poľsko.

Pred príchodom Židov do Levoče sa židovská populácia na Spiši sústreďovala najmä v dedinách ako Huncovce, ktoré sa stali sídlom rabinátu, ako aj centrum kultúrneho, hospodárskeho i školského života pre Židov žijúcich na Spiši. Tu sa Židia usadili v rokoch 1725 – 1730. Pôsobil tu významný rabín Samuel Rosenberg, autor diela Be’er Shmuel (Samuelov prameň), vydaného po jeho smrti v roku 1923.

V roku 1848 žilo v Levoči už 45 Židov (cca 0,8 % populácie, asi 10 rodín). Jednou z nich bola aj rodina Abrahama Wintera, zakladateľa Židovskej náboženskej obce v Levoči a jej prvého predsedu. Je možné ho považovať za jednu z najvýznamnejších osobností miestnej židovskej histórie, teda osobu, ktorá túto komunitu založila.

Neskôr už levočská židovská obec vlastnila aj cintorín na starej hrhovskej ceste (v susedstve dnešnej záhradkárskej osady). Najstarší čitateľný hrob je z roku 1868, hoci sú indície, že to môže byť aj iný hrob s údajom z roku 1854 – tento rok však nie je úplne čitateľný. Pred založením vlastného cintorína boli Židia z Levoče pochovávaní najmä v Spišskom Podhradí, ktoré malo starší a etablovaný cintorín. Spišské Podhradie bolo vnímané ako priateľskejšie židovské centrum, kde žili rodiny najmä z Pavloviec či Huncoviec, zväčša chudobnejšie ako tie, ktoré sa usadzovali v Levoči.

V druhej polovici 19. storočia sa do Levoče prisťahovalo viacero židovských rodín z východného Slovenska. V roku 1869 už v meste žilo 365 Židov (5,3 % populácie). V roku 1880 židovská komunita tvorila až 6 % obyvateľov Levoče – približne 400 ľudí. Predsedom obce bol v tom období Samuel Winter. Levoča mala v tom čase už aj vlastnú Chevru Kadishu (pohrebné bratstvo), ktoré sa staralo o pohreby a údržbu cintorína. Je pravdepodobné, že v tom období mala obec už aj vlastnú Taharu – Beit Tahara (márnicu) — dnes sa z nej zachovali len základy a časť oporného múru na západnej strane cintorína.

Veľkým míľnikom bol rok 1890, keď sa Levoča stala sídlom rabinátu. Synagóga bola dokončená v roku 1899 na mieste, kde dnes stojí Spojená škola internátna na Námestí Štefana Kluberta. Pred jej výstavbou mala obec iba modlitebňu (Beit ha-kneset), pravdepodobne v prenajatom dome alebo v súkromnom obydlí niektorého člena obce.  Okrem synagógy, ktorá bola postavená v klasicistickom štýle, pribudla v Levoči aj Židovská ľudová škola, nachádzajúca sa na Ružovej ulici. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1930 mala adresu Ružová ulica č. 32, čo zodpovedá dnešnému súkromnému domu tesne pri mestskom opevnení – najväčšej budove na celej ulici.

Ešte v roku 1867 nastali veľké zmeny v živote židovskej komunity – úplné zrovnoprávnenie s kresťanskou populáciou, a tým aj možnosť voľne podnikať v slobodných povolaniach, ako napríklad medicína či právo. Zároveň pribudla aj možnosť študovať, čo otvorilo cestu mnohým mladým Židom, medzi nimi aj Dr. Bartolomejovi Rosznyaiovi, synovi levočského rabína Adolfa Rosenzweiga.

 

Treba podotknúť, že rozdiely v priezviskách vznikajú v dôsledku toho, že v Uhorsku prebiehala silná snaha o národné zjednocovanie, tzv. maďarizačné úsilie. Dotýkalo sa to nielen Slovákov, ale aj Židov, ktorí si chceli udržať svoje spoločenské či ekonomické postavenie. Dr. Rosznyai sa tešil veľkej úcte nielen zo strany židovskej komunity, ale aj širšieho okolia. Od roku 1917 pôsobil ako hlavný župný lekár Spiša, bol uznávaným odborníkom na tuberkulózu a zároveň členom mestského zastupiteľstva. Jeho synovia sa taktiež stali významnými lekármi v spišskom regióne. Dr. Rosznyai zomrel v roku 1933 a je pochovaný so svojou rodinou na levočskom židovskom cintoríne. Jeho hrob bol nedávno vyčistený a čaká na ďalšie úpravy, vrátane opätovného vztýčenia zachovanej a dobre čitateľnej matzevy (náhrobného kameňa).

Okrem zrovnoprávnenia židovskej populácie v roku 1867 v Uhorsku nastal aj významný rozkol v uhorskom židovstve, a to v dôsledku nových reformných smerov, ktorým sa vtedajšia uhorská vláda snažila zabrániť. Z tohto dôvodu bol zvolaný Židovský kongres v Budapešti, ktorý sa konal v dňoch 16. decembra 1868 – 24. februára 1869. Na kongrese sa riešil spor medzi ortodoxiou a novými myšlienkovými prúdmi – teda reformou, ktorá v tom čase výrazne ovplyvňovala judaizmus v Európe. Kongres však jednotu židovských obcí neobnovil, a preto sa začali deliť na ortodoxné a neologické. Niektoré obce sa však nechceli prihlásiť ani k jednému zo smerov a neskôr boli úradne označené ako status quo ante – jednoducho tie, ktoré odmietli zaujať stanovisko a zachovali si dovtedajšiu prax. Takýmto spôsobom sa po roku 1869 zaradila medzi status quo ante aj židovská náboženská obec v Levoči.

V roku 1922 sa však časť členov levočskej obce odčlenila a pridala k ortodoxnému smeru. Najprv patrili pod Huncovce a neskôr pod Spišské Podhradie, ktoré bolo centrom ortodoxie na Spiši už od roku 1872, vďaka vedeniu rabína Singera. Obe skupiny – levočská status quo ante obec aj ortodoxná vetva – zdieľali spoločný cintorín a aj školu.

 

Židia v Levoči majú bohatú a dôležitú históriu. Židovská komunita bola po dlhé desaťročia neoddeliteľnou súčasťou dejín nášho mesta. Posledným hmatateľným svedectvom ich prítomnosti je historický židovský cintorín v Levoči, ktorý je dnes v procese obnovy. Naši židovskí susedia tu mali svoje domovy, rodiny, prácu aj podniky – jednoducho plnohodnotný život, ktorý bol prirodzenou súčasťou mesta.

 

Tento článok prináša stručný prehľad ich dejín od obdobia okolo roku 1840 až po rok 1922. Počas medzivojnového obdobia zažívala židovská komunita nielen v Levoči, ale aj v celom Československu akýsi rozkvet kultúry, slobody a náboženského života. No tento rozkvet však trval kratšie, akoby sme chceli. Jeho tragický koniec  bude témou článku v nasledujúcom čísle mesačníka.

---

Zdroje:

Pollák, M. and Svorc, P. (2023) Spišské exody v 20. storočí. Levoča: OZ Krásny Spiš.

Kormošová, R. (2022) Dejiny Židov v Spišskej Novej Vsi. Spišská Nová Ves: OZ Pro Memory.

Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry. (1999) Judaica Slovaca: Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku. Zväzok 2. Bratislava: SNM-MŽK.

Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry. (2001) Judaica Slovaca: Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku. Zväzok 3. Bratislava: SNM-MŽK.

Kamenec, I. (2020) Po stopách tragédie. Bratislava: Premedia.

Dubnow, S.M. (1916) History of the Jews in Russia and Poland. Philadelphia: Jewish Publication Society.

Yad Vashem / JewishGen. (2016) Levoca – Encyclopaedia of Jewish Communities in Slovakia. Available at: https://www.jewishgen.org/yizkor/pinkas_slovakia/slo288.html (Accessed: 14 November 2025).

 

Galéria