Aktuality

Pri príležitosti 125. výročia založenia levočskej nemocnice si jej vedenie uctilo aj ľudí, ktorí jej dlhé roky venovali svoje sily a šikovné ruky. Medzi ocenenými nechýbal ani pán Pavol Toporcer, rodený Levočan, ktorý na tamojšej údržbe odpracoval štvrť storočia – a bez jeho snahy a vynaliezavosti by dnešný nemocničný areál nevyzeral tak, ako ho poznáme.

Od malička zvyknutý pracovať rukami

Pavol Toporcer sa narodil 26. júla 1951 priamo v Levoči, kde žil celý svoj život. Najmä starí rodičia v ňom od útleho detstva formovali vzťah k práci – už ako šesťročný chlapec pomáhal s koňmi a domácimi prácami. „Vždy ma babka učila, že pozeraj, kto čo robí, aby si nebol hlúpy,“ spomína na svoje detstvo. Práve starí rodičia mu podľa vlastných slov dali do života najviac. Starému otcovi robil vždy pri práci pomocníka.

Po základnej škole sa vyučil za zámočníka na odbornom učilišti v Košiciach. Práca s rukami mu bola blízka odjakživa, a tak sa po vyučení nebál ani náročnejších skúseností – pracoval v pridruženej výrobe v Čechách, absolvoval dvojročnú vojenskú službu, počas ktorej pôsobil ako kuchár, a neskôr sa šestnásť rokov venoval práci pri železnici ako zámočník a vozmajster v Spišskej Novej Vsi. Istý čas strávil aj v Prahe. Cesta ho napokon priviedla späť domov, do Levoče.

Štvrťstoročie v službách nemocnice

V roku 1989 nastúpil na technicko-hospodársky úsek levočskej nemocnice – do údržby, kde zostal až do odchodu na dôchodok v roku 2013. Prvé dni si dodnes pamätá: prišiel do búrlivého obdobia, keď v areáli chýbalo prakticky všetko. „Ja som bol zvyknutý robiť,“ hovorí o svojich začiatkoch, keď sa okamžite pustil do práce: od výmeny kyslíkových fliaš po jednotlivých oddeleniach až po odhŕňanie snehu z nemocničných ciest v mrazivých zimných ránach.

Práve vďaka jeho iniciatíve získala nemocnica aj malý traktorík na zimnú údržbu – nápad priniesol z Prahy, kde podobný stroj videl v praxi, a presvedčil vedenie, že ušetrí zamestnancom nekonečné hodiny práce s lopatami. Pod jeho vedením prešiel areál mnohými opravami, rekonštrukciami a sťahovaniami: postavili múr nad patológiou, vymurovali prístrešok pri Štúrovke, staral sa o vykurovanie kyslíkových fliaš v mrazoch, aby nezamŕzali, aj o mnohé ďalšie drobné, no o to dôležitejšie zásahy, bez ktorých by chod nemocnice viazol.

Podmienky pritom neboli vždy jednoduché. Peňazí bolo v tých rokoch málo a mnohé opravy sa museli riešiť s obmedzenými prostriedkami a veľkou dávkou vynaliezavosti. Napriek tomu si pán Toporcer zakladal na tom, aby sa práca robila poriadne a raz – nie dvakrát. „Načo mám robiť robotu dvakrát? Spravím to raz a poriadne,“ zhŕňa svoj pracovný prístup, ktorý mu vydržal počas celej kariéry.

Zručný a nadaný na všetko

Pavol Toporcer je typom človeka, ktorý si poradí takmer s každým remeslom. Hoci sa vyučil za zámočníka, počas života si osvojil aj murárske a stavebné práce – vlastný dom si takmer kompletne zariadil a zrekonštruoval sám, vrátane omietok a podláh. „Murár nie je múdrejší ako ja, veď aj ja som vyučený,“ hovorí s úsmevom o svojom presvedčení, že šikovné ruky a ochota učiť sa dokážu nahradiť aj odborné vzdelanie v inom remesle.

Táto všestrannosť a talent boli počas jeho pôsobenia v nemocnici nesmierne cenné – tam, kde by inde bolo treba volať viacero remeselníkov, si poradil sám, alebo so svojím malým tímom kolegov na údržbe. Okrem samotných budov mal na starosti aj starostlivosť o rozľahlý a dodnes krásny nemocničný areál. Kosenie trávnikov, tvarovanie zelene i údržba známej fontány, pri ktorej sa v lete radi zastavovali nielen pacienti, ale aj vtáky prilietajúce na ranný kúpeľ, patrili k jeho obľúbeným činnostiam. „Údržba areálu bola moja srdcovka – pohľad na fontánu  obdivovali mnohí,“ spomína.

Zaslúžený odpočinok v kruhu rodiny

Po odchode do dôchodku v roku 2013 sa pán Toporcer naplno venuje rodine. S manželkou Magdou vychovali dve deti, syna Slavomíra a dcéru Janku, a najväčšiu radosť mu dnes robia šikovné vnúčatá. Ani na dôchodku však nezaháľa – stará sa o vlastné hospodárstvo a chov, vďaka čomu si rodina vystačí s vlastným mäsom, a rád si nájde aj inú manuálnu prácu, na akú bol celý život zvyknutý.

Kolegovia si ho pamätajú ako pracovitého, spoľahlivého a vždy dobre naladeného človeka, ktorý dokázal nájsť riešenie takmer pre každý problém. Práve takíto ľudia – šikovní, obetaví a nenápadní – stoja za tým, že nemocnica mohla dlhé roky fungovať tak, ako má. Mesto Levoča preto pri príležitosti 125. výročia založenia nemocnice s vďakou a úctou ocenilo jeho celoživotný prínos.