Aktuality

Nevníma ho ako „kopu kameňov“, ale ako pietne miesto konkrétnych ľudí a ich príbehov. Hiro Richter, historik a dobrovoľník, zakladateľ Občianskeho združenia Mekomot Slovakia sa rozhodol venovať obnove židovského cintorína v Levoči – poslednej hmatateľnej stopy kedysi početnej komunity. Hovorí o impulze, ktorý ho k tomu priviedol, o objavovaní zabudnutých mien aj o tom, prečo je pamäť dôležitá pre celú spoločnosť, nielen pre minulosť.

Základná otázka, prečo si sa rozhodol venovať obnove židovského cintorína?

Osobne to považujem za veľmi dôležitú činnosť. Nerobím to kvôli sebe, ale kvôli spoločnosti. Milujem históriu, mám ju veľmi rád a toto je pre mňa spôsob, ako jej niečo vrátiť.

Možno máš  židovské korene. Kedy sa v tebe zrodila myšlienka, že sa tomu začneš venovať?

Mám svoj rodokmeň spracovaný až niekde do roku 1650. Židovské korene tam sú, ale hovoríme o viac ako 300 rokoch dozadu. Hlavný impulz bol však iný. Toto miesto ma istým spôsobom priťahovalo už od detstva. Ako dieťa som chodieval okolo. Neskôr, keď som pracoval pre leteckú spoločnosť, som často lietal do Izraela – počas vojny som tam bol prakticky rok a pol. Zhodou okolností som býval v hoteli hneď vedľa jedného z hlavných cintorínov v Tel Avive, neďaleko pláže. Možno to znie zvláštne, ale mňa to prirodzene zaujímalo. Mám rád východné kultúry – Izrael je v tomto smere veľmi špecifický, pretože židovská komunita nie je jednotná. Je to pestrý svet.

Po návrate na Slovensko som čítal o jednom levočskom šermiarovi – Alexandrovi Bártovi. Napadlo mi, že by mohol byť pochovaný v Levoči. Vtedy som ešte nevedel, že zahynul v koncentračnom tábore. Išiel som teda na židovský cintorín – a v tom momente prišiel impulz. Uvedomil som si, že toto miesto si zaslúži obnovu. Je to súčasť kultúrneho dedičstva mesta. Možno nie oficiálne vyhlásená pamiatka, ale pre mňa je to dedičstvo, ktoré tu po sebe zanechala židovská komunita – a je to už posledná hmatateľná stopa jej prítomnosti v Levoči.

Alexander Bárta bol rodákom z Levoče?

Áno. Vyštudoval stavebné inžinierstvo v Košiciach, neskôr sa presťahoval do Spišskej Novej Vsi. Sčítanie ľudu z roku 1930 ho v Levoči ešte eviduje, ale v dobovej tlači z roku 1933 sa už  uvádza v Spišskej Novej Vsi. Bol zapojený aj do verejného života, figuroval v mestských štruktúrach. Bohužiaľ, jeho osud skončil tragicky v koncentračnom tábore.

Z tvojho rozprávania aj zo sociálnych sietí je cítiť, že za náhrobkami nevidíš len kamene, ale konkrétnych ľudí a ich príbehy. Je to práve to, čo ťa poháňa?

Presne tak. Niektorí hovoria, že je to len kopa kameňa. Ale nie je. Sú to ľudia – bývalí Levočania. Mnohí z nich boli významní, len sme na nich veľmi rýchlo zabudli. Neustále objavujem nové mená, nové príbehy – Bartolomej (Bertalam) Rozsnayi, rodina Jakubovitz, Béla Berger a mnohí ďalší.

Keď som s obnovou cintorínom začínal, bolo známych 404 hrobov. Dnes ich máme 409 – objavili sa nové. A myslím si, že v priebehu ďalších piatich rokov ich bude ešte viac. Cintorín má rozlohu približne 3 700 m², to nie je práca na pár mesiacov. Odhadujem, že môžeme objaviť ešte 10, 15, možno aj 20 ďalších hrobov.

Okrem obnovy cintorína študuješ históriu židovskej komunity v Levoči. S kým spolupracuješ?

Štúdium je kľúčové. Veľa práce už bolo urobené v minulosti – napríklad Ivanom Chalupeckým alebo Ruženou Kormošovou zo Spišskej Novej Vsi. Veľmi úzko spolupracujem s Mikulášom Liptákom a so Štátnym archívom v Levoči, konkrétne so Slávkou Sámelovou.

Sú to obrovské kapacity. Ja som síce študoval históriu a britskú politiku, ale oni sa tejto téme venujú desaťročia. Občianske združenie vzniklo len v septembri – 26. septembra prebehla registrácia. To je nič v porovnaní s ich dlhoročnou prácou.

Okrem archívov spolupracujem aj s inštitúciami v Izraeli – napríklad s Gheto Fighter’s House Museum a s Yad Vashem. Podarilo sa mi získať množstvo materiálov, dobových fotografií z Levoče, informácie o židovskej škole, jej riaditeľoch…

Kde sídlila židovská ľudová škola v Levoči?

Najprv som si myslel, že na dnešnej Ružovej ulici, ale to sa ukázalo ako omyl. Sídlila na dnešnej Košickej ulici, hneď vedľa Košickej brány. Bola vlastne súčasťou priestoru pri bráne, ktorá vtedy vyzerala úplne inak než dnes.

Si aj v kontakte s potomkami levočských židovských rodín?

Áno. Som v úzkom kontakte napríklad s prof. Hannou Yablonka, vnučkou Júliusa Kleina – posledného riaditeľa židovskej ľudovej školy. Mnohé publikácie tvrdili, že vojnu prežila len jedna osoba z rodiny, ale ukázalo sa, že to nie je pravda. Väčšina súrodencov prežila, niektorí emigrovali do Izraela ešte pred deportáciami.

Tieto osobné svedectvá sú nesmierne dôležité. Postupne som v kontakte aj s ďalšími potomkami, niektorí dokonca žijú v Levoči. Jediný môj strach je, že to množstvo mien a príbehov bude raz také veľké, že sa mi to začne miešať. Je toho naozaj neskutočne veľa.

Čiže je tam aj rodinné prepojenie na známe mená z Levoče.

Presne tak. A áno – potomkovia týchto rodín tu stále žijú. A ja si dokonca myslím, že ich je v Levoči viac, len veľa ľudí o tom nevie. Keď sa pozrieš na priezviská na cintoríne — je tam veľa Polačekovcov, Pollákovcov, Schwartzovcov… Niektoré rodiny sa do Levoče prisťahovali napríklad z Huncoviec alebo z okolitých miest. Niektorí preživší po vojne odišli, ale tie rodové línie sa niekedy zachovali cez zmiešané manželstvá alebo cez potomkov, ktorí už ani nemuseli verejne vystupovať ako Židia.

Možno aj preto, že tá trauma bola taká silná, že rodiny o tom nechceli rozprávať… a postupne sa tá informácia stratila.

Áno, toto si vysvetlila úplne presne. Po druhej svetovej vojne sa veľa ľudí od náboženstva odvrátilo. Niektorí povedali: „Ak Boh dopustil toto, tak už nie je môj Boh.“ A v niektorých rodinách rodičia dokonca nepovedali deťom, že majú židovský pôvod.

Potom prišiel komunizmus — režim, ktorý potláčal vieru ako takú, čiže ďalšia rana pre komunitu, ktorá už bola po holokauste zničená. A potom rok 1968 — ďalšia vlna odchodov: buď na Západ, alebo do Izraela. A po roku 1989 prišla sloboda, ale súčasne sa otvorili aj staré rany.

Poďme teraz viac k samotnému cintorínu, lebo to bol impulz, ktorý ťa nakopol. Židovský cintorín v Levoči patrí Ústrednému zväzu židovských obcí…

Cintorín bol založený Izraelitskou náboženskou obcou v Levoči. Predpokladá sa, že niekedy v 19. storočí — Židia sa sem začali sťahovať približne od 40. rokov 19. storočia, komunita rástla, rodili sa deti, ale prirodzene aj ľudia zomierali, takže jednou z priorít bolo zriadiť pohrebisko.

Najstarší hrob má indície, že môže byť z roku 1853, ale je v hebrejčine a je to zle čitateľné, takže to nie je úplne potvrdené. Najstarší, pri ktorom sme si dnes relatívne istí, je približne z roku 1868. Dnes je cintorín majetkom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí.

A prečo mali Židia cintorín tak ďaleko od mesta?

Zjednodušene: predsudky a diskriminácia. V minulosti Židia často nemohli vlastniť pôdu, nemohli bývať v určitých mestách a keď chceli pohrebisko, dostali pôdu, ktorá bola nevýhodná — na svahu, pri vode, zaplavovaná, mimo centra. Aj keď bola „lacnejšia“, neraz sa im predávala drahšie než iným. To je ten historický pozostatok feudalizmu a diskriminácie, ktoré sa prenášali ďalej.

Ako Židia nahliadajú na cintorín? Je to posvätné miesto?

Cintorín je v judaizme posvätná pôda, posvätné miesto. Keď tam človek ide, mal by byť oblečený dôstojne, správať sa pietne. Nekričať, nejesť, nepiť. A už vôbec nie doniesť niečo, čo nie je kóšer, to by bolo vnímané ako veľká neúcta. Keď som tam pracoval manuálne, jedlo som si na cintorín nenosil. A muži by mali mať pokrývku hlavy — kipu alebo aspoň čiapku. Je to určitý dress code a prejav úcty.

Si v kontakte aj s Ústredným zväzom židovských obcí?

Som v kontakte s Ústredným zväzom židovských náboženských obcí, pretože je to ich majetok. Ak chceme vykonávať akékoľvek práce, musíme na to mať súhlas. Ten kontakt je kľúčový.

Obnove cintorína sa v minulosti venovali aj dobrovoľníci, napríklad Spoločenstvo Pavol, neskôr skauti. Si s nimi v kontakte?

Áno, nie je to úplne úzky kontakt, ale kontaktoval som skautov, lebo mám veľký záujem spolupracovať. Skauti aj spoločenstvo urobili na cintoríne neskutočne veľa práce. Keď som tam po rokoch prišiel znova, bolo to stále zlé, ale viditeľne lepšie než predtým.

V roku 2023 — myslím, že na jar — mali veľkú brigádu. Cintorín som videl pred ňou a potom znovu po návrate z Izraela. Rozdiel bol citeľný. A keď sa pozriem na staré fotografie z 80. rokov alebo spred 15 rokov, vtedy bol cintorín ešte v horšom stave než v roku 2023.

Dobrovoľníctvo je pri takomto projekte absolútne kľúčové. Bez ľudí, ktorí prídu pomôcť, sa to jednoducho spraviť nedá.

V akom stave je teda cintorín dnes?

My sme stále – ja to volám – v etape číslo jedna. A to je čistenie. Stále to nie je v takom stave, ako by som si predstavoval. Je tam ešte veľa pováľaných náhrobných kameňov. A práve s tým by som chcel začať už v roku 2026 – postupne ich dvíhať a vracať na svoje miesto. Ale  90 % plochy cintorína je dnes vyčistenej od náletov a brečtanu. V tomto je posun veľký, od toho sa chceme pohnúť ďalej.

Čo príde v 2. etape? Aké sú najbližšie plány?

Etapa 2 pre mňa znamená najmä dve veci: bezpečnosť a základnú infraštruktúru. Prvé sú nebezpečné stromy. To je finančne náročné, lebo potrebujeme stromolezca – plošina sa tam nedostane, ani žiadne väčšie vozidlá.

Druhá vec je brána a plot. Brána sa doslova rozpadáva, padá, pomaly sa rozsýpa. A plot je hrdzavý, deravý, už nemá zmysel ho „zachraňovať“. Tam je potrebná výmena – a hlavne zabezpečenie objektu, aby to bolo celé uzavreté a bezpečné.

Máme aj hornú časť oplotenia, kde plot spadol – ten by som chcel tento rok zdvihnúť a dočasne opraviť. Celý plot opravovať nebudem, lebo ideálne je ho vymeniť celý… ale to je…

Hudba budúcnosti.

Presne tak. Aj finančne. Taká výmena môže stáť okolo 50 tisíc eur, možno aj viac. Občianske združenie toľko financií nemá, ja toľko peňazí tiež nemám. Takže zatiaľ je to cieľ do budúcnosti. Potrebujeme sponzorov a granty.

V akom stave je teda tvoje občianske združenie?

Personálne – mám veľkú posilu z Košíc, ktorá mi veľmi pomáha, lebo tá osoba má ďalšie kontakty, vie pomôcť aj s dobrovoľníkmi a organizáciou. Čo sa týka dobrovoľníkov, prihlásilo sa nám zatiaľ 22 ľudí. Rád by som ešte získal ďalších dobrovoľníkov aj členov.

Kedy plánujete prvú brigádu tento rok?

Chcel by som začať už vo februári alebo v marci. Uvažujeme, že by to bol predposledný februárový víkend – bude síce chladno, ale je to strategické. V zime a na jeseň sa totiž môže legálne robiť výrub a vyrezávanie náletov a my potrebujeme vyrezať veľa malých stromových porastov.

Vaše občianske združenie sa plánuje dlhodobo venovať cintorínu a v spolupráci s Ústredným zväzom bude zabezpečovať aj správu a údržbu.

Máme písomnú dohodu: dlhodobá údržba cintorína občianskym združením. Ja som pripravený pracovať. Toto nie je projekt na tri mesiace. Je to záväzok, ktorý som si zobral na seba a chcem v tom jednoznačne pokračovať.

Galéria