Aktuality

Bývalá učiteľka matematiky a fyziky, s láskou k basketbalu, ručným prácam, hudbe i tancu. Pani Mgr. Viera Mastiliaková, jedna polovica usmievavej učiteľskej manželskej dvojice, známa aj ako zapisovateľka priebehu basketbalových zápasov v športovej hale, súhlasne prikývla na prosbu zaspomínať si na učiteľské začiatky, pedagogickú prax, žiakov aj kolegyne. Zároveň bez váhania a s radosťou pootvorila dvere do svojho súčasného života dôchodkyne a starej mamy.

Tento malý portrét pani učiteľky a počas dvoch funkčných období aj zástupkyne riaditeľky na Základnej škole na Ulici Gašpara Haina vznikol na základe mimoriadne príjemného rozhovoru, ľudsky preteplených príbehov a spomínania na obdobie aktívneho učiteľovania. Je tiež pokračovaním seriálu o pedagogických osobnostiach nášho mesta pri príležitosti marcového Dňa učiteľov. Je naším šťastím, že Levoča ich mala a má neúrekom.

Ako a kedy ste sa ocitli v Levoči?

„Som Sviťanka. Narodila som sa v Gelnici, detstvo som prežila vo Svite a tam som chodila aj na základnú školu. V roku 1969 prišli rodičia pracovne do Levoče a tu som už absolvovala s poslednými študentmi Strednú všeobecnovzdelávaciu školu. Po troch rokoch som študovala na vysokej škole v Prešove. Vždy som túžila vrátiť sa do Svitu  a vtedajšie umiestnenie nás aj s manželom nasmerovalo do Kežmarku. Pracovne to bol krásny začiatok mojej pedagogickej praxe, hoci som zostala sama, lebo manžel odišiel absolvovať vojenskú základnú službu. Po návrate na Slovensko sa manželovi naskytla pracovná príležitosť na II. základnej škole u pána riaditeľa Jozefa Milčáka, tak sme sa od roku 1977 ocitli v Levoči a postupne sa nám podarilo vyriešiť aj vlastné bývanie. V Kežmarku bolo úžasne, mladý pán riaditeľ v starej škole blízko kežmarského hradu bol výborný, no aj v Levoči som na III. základnú školu nastúpila s tým, že idem robiť to, čo ma baví. Obaja sme takto s nadšením a oduševnením začali svoje pedagogické kariéry.“

Malí či starší športovci, ich rodičia aj ostatní basketbalisti vás poznajú ako zapisovateľku basketbalových zápasov. Čo vás s basketbalom spojilo?

„S basketbalom som začala vo Svite ešte ako piatačka v klube Iskra Svit, ktorý momentálne hrá extraligu. Budovali si v tom čase hráčsku základňu a tréningy sme mávali aj ráno. Po príchode s rodičmi do Levoče tu vtedy basketbal nebol, ale vrátila som sa k nemu hneď po príchode do Prešova v tíme žien. Po návrate do Levoče som sa dostala do partie žien, ktoré chodili v pondelky rekreačne hrávať basketbal. Je to dynamická hra, pri ktorej si oddýchnem, spolu sa zasmejeme a desať-jedenásť žien pri hre výborne zrelaxuje.“

Je to stále iba basketbal? Bez klebetenia či výmeny receptov?

„Iba basketbal. Po tréningu sme zvykli na chvíľu zájsť na hranolky s kečupom do bývalej reštaurácie Družba pri hlavnej ceste. Tieto basketbalové tréningy trvajú až dodnes. Prestala som kvôli kolenu, ktoré ma už medzi dva visiace koše nepustí. Keďže mám troch synov, viedla som aj basketbalový krúžok na základnej škole, kým k nám chlapci chodili. Potom, keď boli na gymnáziu, sa už levočský basket rozbiehal a neskôr vznikol aj Slovenský orol – družstvo reprezentujúce Levoču. Vtedy ma poprosili o pomoc so zapisovaním. Naučila som sa tieto zápisy robiť a stali sa mojím koníčkom. Hocikedy ma poprosia aj teraz: ,Teta, nemohli by ste prísť?´ Vždy im odpoviem, že mohla.“

Vráťme sa však z palubovky pred školskú tabuľu. Vaši bývalí žiaci si spomínajú na pre vás typický metodický zvyk – nechať možnosť matematické učivo vysvetliť žiakovi.

„Nebolo to často. Musel sa taký žiak nájsť, kto vedomostne na učivo ,dorástol´ – rýchlo ho pochopil hneď na začiatku. Fungovalo to pri neposedných žiakoch, ktorí vyrušovali ostatných. Vtedy sme si úlohy vymenili. Ostatní žiaci, ktorí potrebovali učivo vysvetliť viackrát, mali vtedy príležitosť pochopiť iné vysvetlenie.“

Na zasadnutia pedagogických rád alebo iné príležitostné posedenia či oslavy v škole ste s nadšením pripravovali výpravný kultúrny program. Bola to vaša záľuba alebo úloha?

„Bavilo ma podchytiť talentované deti aj mimo vyučovania. Tanec bol môj spôsob relaxu, tak sme tancovali. Mamičky alebo susedia nám pomáhali so šitím kostýmov, ja som vymyslela choreografiu a už sme nacvičovali. Keď bola možnosť viesť popoludňajší krúžok, viedla som basketbalový, pravda, aj kvôli našim chlapcom. Inokedy som si veľmi rada zobrala tanečný, lebo matematiky mali deti dosť cez vyučovanie. Veľmi rada som spolupracovala s kolegyňou, hudobníčkou Hankou Zelenou. Mala aj svoj zbor a pripravovala s ním hudobné čísla. S ňou sme dávali hudobný program dokopy. Tancovali sme na rôzne zahraničné hity aj na Elán, podľa témy aj zamerania. Boli to naozaj krásne časy a rada na ne spomínam.

Potom prišla éra akadémií. Bol to môj sen –  urobiť program a vystúpenie pre celú školu. Tak sme vymysleli akadémie. Zo začiatku sme ich organizovali striedmo, vždy na konci školského roka, potom sme vyskúšali akadémiu pred Vianocami. Kolegynky z prvého stupňa pripravili čísla so svojimi žiačikmi, na druhom stupni tiež každá trieda prispela vlastným vstupom a potom sme to dávali dokopy. Deti si konferovali program samy a tešili sa z vlastného výsledku.

Naša škola bola prvá, ktorá začala s akadémiami a potom neskôr sa pridali aj ostatné základky. Boli sme perfektný kolektív a išlo to samo. Podarilo sa mi rozbehnúť tento náročný projekt tak, že sa akadémie u nás stali pravidelnými. Divákom – najmä rodičom – sa páčia, ale je za tým ohromná práca každého učiteľa.“

Súvisí aj váš spartakiádny úspech so záľubou v tanci?

„Učila som telesnú výchovu práve počas spartakiádneho roka. Na nácviky sme využívali aj hodiny telocviku a po vystúpeniach mojich šikovných ôsmačiek v Harichovciach a v Spišskej Novej Vsi nás okresné metodičky, ktorým sme sa páčili, posunuli do Prahy. Vnímali sme to ako veľký úspech.“

Škola je pre nás – učiteľov aj žiakov – druhým domovom. Aký bol pre vás čas strávený v školskom pracovnom kolektíve v čase, ktorý ste nevenovali deťom a matematike?

„Spomienky na ťažšie chvíle som vypustila a krásnych spomienok mám veľa. Pani učiteľka Palubová bola mojou uvádzajúcou učiteľkou a v mojich pedagogických začiatkoch mi veľmi pomohla. S kolegami sme sa vždy vedeli porozprávať. Bol to krásny čas môjho pracovného života a všetky túžby a predstavy o tejto profesii sa mi splnili. Cez voľné hodny sme s pani učiteľkou Milčákovou (učila slovenčinu a francúzštinu a sedeli sme vedľa seba) dokonca vyšívali. Štrikovala som, háčkovala, vyšívala… pre dnešnú dobu je to nezvyčajné, dokonca som sa naučila vďaka pani učiteľke Šramovej paličkovať. Táto technika mi učarovala. Povedala som si, že keď sa to vedia naučiť dievčatá na krúžku, naučím sa to aj ja. Preto som si dve hodiny v týždni sadla so žiačkami do lavice a naučila som sa aj paličkovať.“

Váš manžel, Mgr. Marcel Mastiliak, bol taktiež učiteľom. Školský rok určite ovplyvnil celý chod rodiny. Ako ste prežívali prázdniny, voľné týždne v lete, polročný alebo koncoročný stres?

„Neučili sme na jednej škole, čo malo svoje výhody. Obaja sme mali šťastie, že sme vedeli neprenášať  prácu domov, hoci nie vždy sa to dalo. Pravdaže, aj sme si poradili, keď bolo treba. Večer sme obaja opravovali písomky, ale čo sa dialo v oboch školách, aké sme riešili pracovné problémy, to sme doma veľmi nerozoberali. Boli časy, keď sme si boli navzájom konkurenciou, výsledky skúšok sa porovnávali, vtedy sme sa doma v dobrom športovo hecovali, kto bol lepší. Keď som prišla domov, vedela som, že škola pre mňa nateraz skončila. Museli sme sa písomne pripravovať, to už boli deti v posteli pripravené na spánok. Skôr manžel sa niekedy pozabudol: spomínam si na veselú príhodu, keď raz v nedeľu   deťom nadirigoval: ,Umyť ruky a do jedálne.´

Naši synovia nešli naším učiteľským smerom. Najmladší syn začal v Bystrici študovať geografiu a matematiku, skúsil aj telesnú, ale potom sa vybral do inej pracovnej oblasti. Aj podľa ich vtedajších detských úvah bolo mať rodičov-učiteľov to najhoršie: ,Sme traja a máme iba jeden bicykel,´ trápilo malého Marcelíka.:)

Prázdniny sme si vedeli užiť. Manžel chodil jeden mesiac na brigádu na plantáž, druhý mesiac sme chodili dovolenkovať do Jeseníka k svokrovcom. Zmenu prostredia sme si všetci spoločne veľmi užili.“

Aký je váš život na dôchodku? Sledujete nové trendy vo vzdelávaní alebo smerovanie aktuálnej kurikulárnej reformy?

„Zmeny v školstve vnímam prostredníctvom našich vnúčat. Syn ma poprosil kvôli prijímačkám na osemročné gymnázium precvičiť matematiku s naším budúcim piatačikom, ale zastavili sme sa pri násobení, ktoré sa po novom preberá až na začiatku piatej triedy. Ďalšia vnučka, študentka bilingválneho gymnázia zas študuje bez kníh: pohľadajte si, naštudujte si… To ale núti dnešnú generáciu stredoškolákov tráviť obrovské množstvo času na internete, navyše s množstvom príležitostí na odpútavanie pozornosti. Klasické papierové knihy do rúk neberú vôbec, táto mládež málo číta. Namiesto prečítania knihy si radšej pozrú film. Myslím tým v škole. Našťastie, naša Lilka číta rada a veľa, dokonca aj v angličtine.

Okrem profesionálneho života, ktorý som strávila na základnej škole, mám aj stredoškolskú skúsenosť. Na strednej zdravotníckej škole mali výpadok matematikárov. Z pôvodných dvoch mesiacov zástupu to boli 3 či 4 roky. Prekvapilo ma, že študenti majú iný spôsob vyjadrovania sa, inú mieru pozornosti a skúšajú učiteľa prekabátiť. V dobrom a s rešpektom spomínam na vedenie školy a s úctou a radosťou na pedagogický kolektív. Sú to pre mňa vzácni ľudia. Touto cestou ich pozdravujem.”

Keby ste sa mohli ešte raz rozhodnúť, vrátili by ste sa k učiteľovaniu?

„To je ťažká otázka. Milujem byť učiteľkou. Jednoznačne by som sa však chcela vrátiť do školských čias spred 30 rokov. Teraz už nie, vzdelávanie dnes na mňa pôsobí príliš chaoticky a zahŕňa množstvo ďalších výziev, od asistentov prítomných na hodine pre znevýhodnených žiakov, až po elektronizáciu vyučovania – bielych tabúľ, online vyučovania po umelú inteligenciu.

Ja som za priamy, osobný kontakt učiteľa a žiaka, zelenú tabuľu a vzájomný rozhovor. Keď som bola triedna učiteľka, problémov bolo omnoho menej: aj rodičia boli doma, nepracovali v zahraničí, nebolo toľko jednorodičovských rodín. Keď ale deti mali nejaký problém, prišli za mnou. Chodili sme spolu na huby, na výlety. Trávili sme spolu čas nielen počas vzdelávania, ale vedeli sme o sebe aj veľa osobných vecí, navzájom sme poznali viac svojich ľudských čŕt, mimo školy sa nám deti zdôverovali najviac.“

Ktorí žiaci vám v pamäti utkveli najviac?

„Svoje triedne kolektívy si veľmi dobre pamätám: moja prvá trieda, keď som začala učiť, boli šiestaci, potom som bola na materskej, potom som mala matematickú triedu – to bolo nóvum – prvá skupina detí – Mirka Repčiaková z Oázy, Želka Hricíková, Braňo Biss, René Kummer…  Mohla by som vymenovať aj všetkých… Týchto si veľmi dobre pamätám, lebo boli ako projekt matematickej triedy ,iní´. Potom som po 4 rokoch mala nematematickú triedu – aj na tieto deti si tiež veľmi dobre pamätám. Potom som mala obdobie zástupcovania – obdobie bez triedy. Neskôr som zas dostala deti – volám to obdobím po funkcii, a nakoniec moji poslední – odviedla som ich na stredné školy a skončila.  Z prvej triedy, keď som nastúpila, boli neskôr aj moje dve kolegyne Andrejka Novotná a Drahuška Slobodová. Veľmi som sa potešila, keď prišli po škole učiť k nám na prvý stupeň. Vždy som rada, keď sa pristavia a spýtajú: ,Ako sa máš, Masty?´ Doteraz ma oslovujú prezývkou a aj ich deti ma volajú Teta Masty.“

Stretávajú sa s vami vaši bývalí žiaci?

Tí, ktorí sú tu v Levoči, áno. Aj teraz počas posledných Vianoc sme sa s jednou z mojich tried stretli. Sú to milé príležitosti. Mám veľmi pekné spomienky.  Pravdaže, výberová matematická trieda bola plná šikovných detí, v ostatných paralelkách sa už pracovalo ťažšie.

Dodnes mi utkvela v mysli spomienka na triednickú hodinu, keď som sa rozrozprávala o slušnom správaní. Marcel Gajdoš si poskladal z papiera harmoniku, vedľa neho René Kummer šikovne poskladal lodičku a už spolu brázdili spoločné papierové ,more´. Taktne a bez drzosti mi dali najavo, že mojich rečí stačilo.“

A čo povestné „madridské mydlo“ – kopec roztomilých darčekov od žiakov, ktoré opatrujeme dlhé roky aj so spomienkou na darujúceho žiaka alebo celú triedu?

„Pamätám si množstvo milých žiackych darčekov. Zo spoločného fondu sme si s mojou poslednou  triedou darovávali pri pätnástinách každého žiaka hrnček s fotkou, a tak pamiatka na všetky deti triedy ostala aj mne. Dostala som veľa výšiviek a vyšívaných obrázkov, veľa kvetov, tie ma vždy potešili najviac.“ Alebo si pamätám na piatačikov v posledný júnový deň, ktorí prišli smutne poďakovať za celý školský rok s krásnym vysokým modrým pohárom, ale mal už  stopku iba ako svoju samostatnú časť. ,Viete, aký bol drahý?´ nezabudli sa mi posťažovať.

Verím, že ste poháru našli využitie.

„Pravdaže. Stopka musela ísť preč, ale sklený pohár som položila do inej misky a ďalej dobre poslúžil.“

Kde ste dobýjali baterky? Čo vám pomohlo zrelaxovať?

Rodina, basketbal a stretnutia. Manžel mal svoje volejbalové večery, ja svoj basketbal a oddýchla som si aj pri televízii. Čítať v období, keď boli deti malé, som nestíhala, čítaniu som sa venovala cez prázdniny a veľa sme spolu chodievali na bylinky.“

Pretrvali vaše kolegiálne  školské priateľstvá až doteraz?

„Priateľky mám zo školy stále: pani Tatarková – učili sme spolu matematiku, pani Zelená – slovenčina a hudobná výchova, všetky tri sme priateľkami od príchodu do školy a vychádzali sme spolu výborne pracovne i ľudsky. Stretávame sa šesťkrát do roka na naše narodeniny a meniny a oslavujeme ich kávičkou a koláčikom v Spišskej Novej Vsi alebo u Hanky Zelenej v Smižanoch.  Stretnutia pred Vianocami sú naozaj čarovné, vtedy si dávame aj darčeky. Sú to ľudsky krásne chvíle, ktoré všetky školské roky uzatvárajú do vydarenej kapitoly našich pracovných životov.“

  Ďakujem, pani učiteľka, za príjemný rozhovor.  Verím, že sme vašim žiakom pripomenuli nielen vaše hodiny a dávnejšie školské zvonenia, ale aj zvonenie vášho hlasu, hoci vtedy netušili, koľko úsilia stojí každé jedno vysvetľovanie. Ak ste ich učili počítať, dnes vedia počítať s inými ľuďmi. Ak ste vyžadovali presnosť, učili ste ich trpezlivosti. Ak si pamätajú, že príklad môže mať dve riešenia, dnes dokážu hľadať viac než jednu pravdu. Ak spolu s vami natrafili na príklad, ktorý nemal riešenie, už vedia, že nie všetko sa v živote dá vyrátať. Ak ste trvali na poradí krokov pri slovnej úlohe, učili ste, že aj v živote záleží na postupnosti riešení. Ak ste pripomínali, že mínus a mínus dávajú plus, ukázali ste im, že z dvoch ťažkostí môže vzísť sila. Ak ste spolu namáhavo hľadali spoločného menovateľa, naučili ste svojich žiakov hľadať, čo ľudí spája. Každým násobením sa tiež učili znásobiť radosť a dobro. Ak ste im ukázali, že chyba v postupe zmení výsledok, naučili ste ich, že každý omyl možno opraviť, ak sa k nemu vrátia. Vaše rovnice s neznámou ich pripravovali na život plný otáznikov…

Nech patrí pomyselný tohtoročný Deň učiteľov v našom meste o trošičku viac všetkým učiteľom a učiteľkám matematiky, lebo aj vďaka nim vieme, že najväčšou hodnotou nie je výsledok, ale človek, ktorý sa k nemu dopracoval.

A ja s vďačnosťou pozdravujem tých mojich!      Eva Malíšková

Fotografie: archív V. M.

Galéria