Aktuality

V podcaste Limka rozhovory Vladimíra Novotná Čajová v závere uplynulého roka privítala rímskokatolíckeho kňaza levočskej farnosti Dávida Holubjaka. Hoci je kňazom len druhý rok, v Levoči je už aktívnou súčasťou duchovného aj spoločenského života. Hovorili o jeho ceste ku kňazstvu, vzťahu k viere, práci s mladými aj o tom, čím ho oslovila Levoča.

Na úvod – kto je Dávid Holubjak?

V prvom rade som katolícky kňaz. Pochádzam z Oravy, z goralskej obce Mútne pri hraniciach s Poľskom. Základnú školu som navštevoval v rodnej obci, vyštudoval som strednú stavebnú školu. Mojím snom bolo stať sa architektom, no postupne sa moje plány zmenili. V roku 2018 som vstúpil do kňazského seminára a pred dvoma rokmi som bol vysvätený za kňaza.

Ako sa u vás formoval vzťah k viere?

Prvotný impulz vyšiel z rodiny, ako to býva u mnohých. Viera u nás však bola skôr tradičná – do kostola sa chodilo v nedeľu a na sviatky, lebo na dedine sa to jednoducho patrilo. Nebolo to však o hlbokom prežívaní viery doma. Zlom nastal v období, keď som sa zúčastnil jedného spoločenstva. Tam som zažil veľmi silný dotyk Boha, ktorý odštartoval moju duchovnú cestu. Začal som vieru viac spoznávať, budovať osobný vzťah s Ježišom a práve v tomto období sa vo mne začala rodiť aj túžba stať sa kňazom.

Vaše prvé pôsobisko je Levoča. Ako ste ju prijali?

Veľmi pozitívne. Levoča je krásne mesto, bohaté na históriu aj architektúru, čo ma oslovuje aj osobne. V tomto je Levoča pre mňa veľkým darom. Či už je to Bazilika sv. Jakuba, gymnaziálny kostol alebo Mariánska hora, vždy sa teším, keď tam môžeme sláviť svätú omšu. Človek sa v takýchto priestoroch cíti inak. Na Orave máme síce krásnu prírodu, ale nie až také množstvo historických pamiatok, takže tu vnímam veľké kultúrne bohatstvo.

Popri farskej službe sa venujete aj mladým.

Áno, práca s mladými je pre mňa veľmi dôležitá. Pôsobím na cirkevnom Gymnáziu sv. Františka Assiského a na Strednej zdravotníckej škole Štefana Kluberta. Mojou úlohou je venovať sa študentom – slúžiť sväté omše, ponúkať svätú spoveď, viesť duchovné rozhovory, adorácie a sprevádzať ich v období stredoškolského života. Pamätám si aj moment po vysviacke, keď mi otec biskup odovzdával dekrét do Levoče. Povedal mi, že je tu veľa mladých a že mi ich dáva na starosť. Vnímal som to ako jasnú misiu – priniesť mladým ľuďom Ježiša.

Ako vnímate komunitu mladých veriacich v Levoči?

Myslím si, že je tu veľmi pekná a živá komunita. Nedávno vzniklo nové farské spoločenstvo mladých s názvom Sion. Názov vychádza z Biblie – Sion je miesto, kde sa Boh dotýkal človeka a kde sa diali veľké veci. Vybrali si ho samotní mladí. Stretávame sa každý piatok. Program je rôznorodý – máme adorácie, katechézy, pozývame hostí, ale niekedy sa len stretneme neformálne, zahráme sa hry, pozrieme si dobrý film alebo si objednáme pizzu. Vidím, že mladí sú zapálení pre vieru a buduje sa tu silné spoločenstvo, z čoho mám veľkú radosť.

Aj práca s mladými vás zrejme motivovala byť aktívny na sociálnych sieťach.

Určite áno. Veľa som premýšľal nad tým, ako sa k mladým dostať a aký prostriedok je dnes najvhodnejší. Inšpiroval ma apoštol Pavol – veľký misionár, ktorý chodil tam, kde bolo najviac ľudí. A dnes sú ľudia najmä na sociálnych sieťach. Trávia tam obrovské množstvo času. Povedal som si, že práve toto je vhodný priestor na ohlasovanie evanjelia. Možno sa niekto nikdy nestretol s kňazom, nikdy nepočul, že Boh ho má rád a miluje ho. A zrazu večer skroluje Instagram alebo Facebook a objaví sa mu tam chlapík v čiernej reverende. Možno ho to prinúti zamyslieť sa nad životom, možno ho to pritiahne bližšie k viere. Aj preto som sa rozhodol začať natáčať videá.

Na sociálnych sieťach sú dnes viditeľní aj iní kňazi či rehoľné sestry. Boli pre vás inšpiráciou?

Áno, určite. Sestrička Lamyia ma veľmi inšpirovala. Pamätám si jedno jej video, kde vysvetľovala úplne základné veci – napríklad čo má oblečené, či spí so závojom. Najskôr mi to prišlo vtipné, že niekto dáva také otázky, no potom som si uvedomil, že veľa ľudí v živote ani nevidelo rehoľnú sestru. Premietol som si to na seba a uvedomil som si, že aj o kňazoch majú ľudia často rôzne mýty a nepresné predstavy. Aj preto je dobré byť na sociálnych sieťach – búrať stereotypy, odpovedať na otázky, ktoré ľudí zaujímajú. Podobne je pre mňa inšpiráciou aj otec biskup, ktorý je na sociálnych sieťach aktívny a ukazuje, že aj v tejto diecéze sú dvere otvorené.

Ako uvažujete nad obsahom, ktorý zverejňujete?

Úprimne – nemám žiadny presný plán. Skôr sa modlím a prosím Ducha Svätého, aby mi ukazoval, čo je v danej chvíli potrebné. Často reagujem na to, čo sa deje v spoločnosti. Napríklad nedávno som natočil video počas tzv. „kriedovej revolúcie“ mladých. Premýšľal som, o čom by bolo dobré hovoriť, a uvedomil som si, že skutočná revolúcia je rozhodnutie nasledovať Ježiša. Nakreslil som ho kriedou na cestu a chcel som tým povedať, že keby sa každý človek rozhodol žiť podľa evanjelia, nepotrebovali by sme iné revolúcie – ľudia by žili spravodlivo, nezávideli by si, nekradli by. To je podľa mňa tá pravá revolúcia. Väčšinou je to teda o vnímaní, modlitbe a impulzoch, ktoré prichádzajú.

Vaše videá sú veľmi prirodzené a milé. Spolupracujete pri nich aj s mladými?

Áno, niekedy sa ich pýtam na nápady. Keď mám niekedy pochybnosti, či video nie je trápne alebo či je dobré, pošlem ho najskôr mladým z Levoče. Oni mi úprimne povedia, či je to v poriadku alebo čo by som mohol zmeniť. Až potom ho zverejním. Je to pre mňa veľmi dôležitá spätná väzba.

Zdá sa, že mladých aj aktívne počúvate.

Áno, považujem to za veľmi dôležité. Nedávno som im dokonca poslal dotazník cez EduPage, aby mi povedali, čo očakávajú od kňaza, čo ich trápi a čo by potrebovali. Nechcem im len niečo odovzdávať bez toho, aby som vedel, čím žijú. Snažím sa ich počúvať a reagovať na ich skutočné otázky.

Má takýto spôsob komunikácie aj konkrétne ovocie?

Určite áno. Mám veľa silných svedectiev. Nedávno som napríklad zverejnil video o tom, prečo je dôležité ísť na svätú spoveď ku kňazovi. Odozva bola veľmi silná. Ľudia mi písali osobné správy, zdieľali svoje príbehy. Jeden pán mi napísal, že nebol na spovedi mnoho rokov, ale to video vnímal ako Božie pozvanie a rozhodol sa, že ešte v ten večer pôjde na spoveď. Iné dievča mi písalo, že prešlo rôznymi zraneniami a že jej videá pomohli prekonať strach a bariéry. Samozrejme, objavujú sa aj negatívne komentáre, s tým treba rátať, ale dobra je podľa mňa oveľa viac – a to je to, čo má človeka posúvať ďalej.

Na sociálnych sieťach máte už niekoľko tisíc sledovateľov. Ako dlho sa im venujete?

Úplne presne si už nepamätám, kedy som začal natáčať, ale bolo to krátko po tom, ako som prišiel do Levoče – niekedy na jeseň minulého roka. Takže už je to vyše roka. Sociálne siete sú nastavené tak, že by im mal človek venovať veľa času a byť aktívny pravidelne, no popri vyučovaní, farskej službe, spovedaní na Mariánskej hore a ďalších povinnostiach sa to nie vždy dá. Keď mám voľný čas, snažím sa niečo vytvoriť a niečo mladým odovzdať. Rastie to pomaly, bez nejakých marketingových stratégií. Aj mi niektorí kamaráti či spolubratia radili rôzne „taktiky“, ako rásť rýchlejšie, ale úprimne – nemám na to kapacitu. Povedal som si: Pane Ježišu, urobím to, čo je v mojich silách a ty si to použi, ako chceš. A hoci to rastie pomaly, mám z toho radosť.

Zároveň spravujete aj komunikáciu farnosti na sociálnych sieťach.

Áno. Doba sa mení a veľa ľudí je dnes práve na internete, preto by tam mala byť prítomná aj farnosť. Keď som do Levoče prišiel, farnosť nemala sociálne siete, tak sme založili facebookovú aj instagramovú stránku. Zverejňujeme tam informácie o pripravovaných akciách, fotografie, pozvánky. Vnímam, že je to často aktuálnejšie než farské oznamy – ľudia si skôr pozrú príspevok alebo storku, než by si neskôr znova čítali oznamy. A vidím, že keď niečo vo farnosti organizujeme, práve sociálne siete nám pomáhajú osloviť viac ľudí.

Ako vaše pôsobenie na sociálnych sieťach prijali kolegovia – kňazi?

Z reakcií, ktoré som dostal, mám pocit, že to berú veľmi pozitívne a podporujú ma. Dokonca som mal nedávno v kňazskom seminári prednášku pre bohoslovcov práve o sociálnych sieťach a povzbudzoval som ich, aby sa nebáli byť aktívni – nemusia hneď natáčať videá, môžu začať grafikami, myšlienkami, krátkymi posolstvami. Na jednom stretnutí s otcom biskupom zaznela veľmi pekná myšlienka, že obraz kňaza dnes pripomína rybára – toho, ktorý ide loviť, ktorý sa nebojí vyjsť z komfortnej zóny. Myslím si, že aj v tomto duchu to mnohí kňazi vnímajú.

Vnímate aj výhody a nevýhody kresťanského „influencingu“?

Výhodou je určite to, že človek môže zasiahnuť viac ľudí a byť prístupnejší aj pre tých, ktorí nie sú viere veľmi otvorení. Vidím to napríklad v školách alebo pri bežných stretnutiach – ľudia sa vďaka sociálnym sieťam menej boja prísť za kňazom, osloviť ho, porozprávať sa. Možno sa tým podarí zbúrať niektoré mýty.

Nevýhodou je strata súkromia. Človek je viac na očiach a nemá takú slobodu ako kedysi. Niekedy si to uvedomím pri úplne bežných situáciách – v obchode, na verejnosti. Stáva sa, že vás ľudia spoznajú, aj keď vy o tom ani netušíte. Je to niekedy zväzujúce, ale rátal som s tým. Beriem to ako obetu. Pre mňa má väčšiu váhu dobro, ktoré to prináša, než negatíva.

Viera je intímna záležitosť, sociálne siete veľmi verejné. Ako hľadáte hranicu?

Snažím sa ju veľmi vedome rozlišovať. Nedávam na sociálne siete veľa zo svojho súkromného života a ani svoj osobný vzťah s Bohom nechcem vystavovať verejnosti. Ten si strážim. Zdieľam skôr myšlienky a posolstvá, ktoré môžu ľudí niekam posunúť. Mojou prioritou je odovzdať hodnoty, priblížiť ľudí ku Kristovi, nie rozprávať o tom, čo raňajkujem alebo kde som bol. To je hranica, ktorej sa snažím držať.

Pomáha podľa vás mladým ľuďom lepšie pochopiť vieru a Boha práve cez sociálne siete?

Je to ťažká otázka. Podľa mňa sú sociálne siete predovšetkým prostriedok, ako ľudí zachytiť – a až potom s nimi pracovať a viesť ich k pravej viere. Pripomína mi to projekt Godzone. Ich turné raz do roka oslovuje tisícky mladých, ale nie je určené iba pre „zrelých“ kresťanov. Ide o základné posolstvá, ktoré majú zachytiť najmä tých, ktorí možno o Bohu ešte nikdy nepočuli. Keď sa podarí ľudí získať, až vtedy prichádza ďalšia práca – sprevádzanie, spoločenstvo, rast. A podobne to vnímam aj pri Instagrame či Facebooku. To je len prostriedok, nie cieľ.

Ako mladí ľudia dnes podľa vás vnímajú Boha?

Závisí to od vnútorného života človeka a od toho, v akej fáze viery je. Veď aj môj obraz Boha sa menil – iný som mal na základnej škole, iný na strednej, iný po obrátení. A aj dnes sa mi stále odkrývajú nové črty Božej tváre. Napríklad teraz, keď spovedám a rozprávam sa s ľuďmi, ešte viac vnímam tvár Božieho milosrdenstva. Podobne je to aj u mladých – ich obraz Boha sa môže formovať a meniť. Aj preto im často hovorím, že existuje veľa „karikatúr“ Boha – že niekto ho vidí ako tyrana, policajta, sudcu. Ja túžim po tom, aby každý človek pochopil to najdôležitejšie: Boh je láska. Boh je dobrý a láskavý.

Čo vás dobíja energiou a pomáha vám zotrvávať vo viere?

V prvom rade modlitba. Tam človek čerpá silu. A potom je to láska ku Kristovi. Páči sa mi motto jednej rehole: „Ženie nás Kristova láska.“ Keď je človek zamilovaný, stále myslí na toho druhého, stále o ňom hovorí. A keď je človek „zamilovaný do Ježiša“, má prirodzenú túžbu hovoriť o ňom aj iným.

Ako kňaz sa však stretávate aj s utrpením a ťažkými príbehmi. Čo vám pomáha, keď je naozaj ťažko?

Opäť modlitba. Z mojej skúsenosti: keď som prežíval ťažké obdobia, jediným liekom bolo kľaknúť si na kolená, ísť pred Boží stánok a odovzdať to do Božích rúk. Veriť, že Pán Boh sa o to postará. A keď sa stretávam s bolesťou druhých ľudí, snažím sa pamätať na jednu myšlienku, ktorú som raz počul: niekedy už netreba ľuďom dávať množstvo rád, ale viac sa za nich modliť. To vnímam ako svoju úlohu – odovzdávať ich trápenia Bohu. Zároveň si treba uvedomiť, že byť kresťanom neznamená, že nebudeme trpieť a život bude prechádzka ružovou záhradou. Znamená to, že Kristus bude s nami aj v problémoch a bude niesť kríž spolu s nami.

Aké máte plány – na sociálnych sieťach aj vo farnosti?

To je tiež často tak, ako „povie Duch Svätý“. Určite chceme pripraviť duchovnú obnovu pre mladých – minulý rok mali veľmi dobrú skúsenosť a chceli by niečo podobné. Okrem toho vzniká veľa nápadov na rôzne aktivity.

Napríklad, chlapci nás stále „tlačia“ do turnaja v hre FIFA – teda toho online futbalu. A popri tom máme aj ping-pongový turnaj v škole. Mám taký zošit s nápadmi, ale nie vždy sa všetko podarí stihnúť. Keď je vhodný čas a sú dostatočné sily a prostriedky, vtedy sa do toho pustíme.

Ďakujeme za rozhovor a pozývame sledovať váš profil.

Aj ja veľmi pekne ďakujem za pozvanie.

 

V podcaste Limka rozhovory sme v závere uplynulého roka privítali rímskokatolíckeho kňaza levočskej farnosti Dávida Holubjaka. Hoci je kňazom len druhý rok, v Levoči je už aktívnou súčasťou duchovného aj spoločenského života. Hovorili sme o jeho ceste ku kňazstvu, vzťahu k viere, práci s mladými aj o tom, čím ho oslovila Levoča.

Na úvod – kto je Dávid Holubjak?

V prvom rade som katolícky kňaz. Pochádzam z Oravy, z goralskej obce Mútne pri hraniciach s Poľskom. Základnú školu som navštevoval v rodnej obci, vyštudoval som strednú stavebnú školu. Mojím snom bolo stať sa architektom, no postupne sa moje plány zmenili. V roku 2018 som vstúpil do kňazského seminára a pred dvoma rokmi som bol vysvätený za kňaza.

Ako sa u vás formoval vzťah k viere?

Prvotný impulz vyšiel z rodiny, ako to býva u mnohých. Viera u nás však bola skôr tradičná – do kostola sa chodilo v nedeľu a na sviatky, lebo na dedine sa to jednoducho patrilo. Nebolo to však o hlbokom prežívaní viery doma. Zlom nastal v období, keď som sa zúčastnil jedného spoločenstva. Tam som zažil veľmi silný dotyk Boha, ktorý odštartoval moju duchovnú cestu. Začal som vieru viac spoznávať, budovať osobný vzťah s Ježišom a práve v tomto období sa vo mne začala rodiť aj túžba stať sa kňazom.

Vaše prvé pôsobisko je Levoča. Ako ste ju prijali?

Veľmi pozitívne. Levoča je krásne mesto, bohaté na históriu aj architektúru, čo ma oslovuje aj osobne. V tomto je Levoča pre mňa veľkým darom. Či už je to Bazilika sv. Jakuba, gymnaziálny kostol alebo Mariánska hora, vždy sa teším, keď tam môžeme sláviť svätú omšu. Človek sa v takýchto priestoroch cíti inak. Na Orave máme síce krásnu prírodu, ale nie až také množstvo historických pamiatok, takže tu vnímam veľké kultúrne bohatstvo.

Popri farskej službe sa venujete aj mladým.

Áno, práca s mladými je pre mňa veľmi dôležitá. Pôsobím na cirkevnom Gymnáziu sv. Františka Assiského a na Strednej zdravotníckej škole Štefana Kluberta. Mojou úlohou je venovať sa študentom – slúžiť sväté omše, ponúkať svätú spoveď, viesť duchovné rozhovory, adorácie a sprevádzať ich v období stredoškolského života. Pamätám si aj moment po vysviacke, keď mi otec biskup odovzdával dekrét do Levoče. Povedal mi, že je tu veľa mladých a že mi ich dáva na starosť. Vnímal som to ako jasnú misiu – priniesť mladým ľuďom Ježiša.

Ako vnímate komunitu mladých veriacich v Levoči?

Myslím si, že je tu veľmi pekná a živá komunita. Nedávno vzniklo nové farské spoločenstvo mladých s názvom Sion. Názov vychádza z Biblie – Sion je miesto, kde sa Boh dotýkal človeka a kde sa diali veľké veci. Vybrali si ho samotní mladí. Stretávame sa každý piatok. Program je rôznorodý – máme adorácie, katechézy, pozývame hostí, ale niekedy sa len stretneme neformálne, zahráme sa hry, pozrieme si dobrý film alebo si objednáme pizzu. Vidím, že mladí sú zapálení pre vieru a buduje sa tu silné spoločenstvo, z čoho mám veľkú radosť.

Aj práca s mladými vás zrejme motivovala byť aktívny na sociálnych sieťach.

Určite áno. Veľa som premýšľal nad tým, ako sa k mladým dostať a aký prostriedok je dnes najvhodnejší. Inšpiroval ma apoštol Pavol – veľký misionár, ktorý chodil tam, kde bolo najviac ľudí. A dnes sú ľudia najmä na sociálnych sieťach. Trávia tam obrovské množstvo času. Povedal som si, že práve toto je vhodný priestor na ohlasovanie evanjelia. Možno sa niekto nikdy nestretol s kňazom, nikdy nepočul, že Boh ho má rád a miluje ho. A zrazu večer skroluje Instagram alebo Facebook a objaví sa mu tam chlapík v čiernej reverende. Možno ho to prinúti zamyslieť sa nad životom, možno ho to pritiahne bližšie k viere. Aj preto som sa rozhodol začať natáčať videá.

Na sociálnych sieťach sú dnes viditeľní aj iní kňazi či rehoľné sestry. Boli pre vás inšpiráciou?

Áno, určite. Sestrička Lamyia ma veľmi inšpirovala. Pamätám si jedno jej video, kde vysvetľovala úplne základné veci – napríklad čo má oblečené, či spí so závojom. Najskôr mi to prišlo vtipné, že niekto dáva také otázky, no potom som si uvedomil, že veľa ľudí v živote ani nevidelo rehoľnú sestru. Premietol som si to na seba a uvedomil som si, že aj o kňazoch majú ľudia často rôzne mýty a nepresné predstavy. Aj preto je dobré byť na sociálnych sieťach – búrať stereotypy, odpovedať na otázky, ktoré ľudí zaujímajú. Podobne je pre mňa inšpiráciou aj otec biskup, ktorý je na sociálnych sieťach aktívny a ukazuje, že aj v tejto diecéze sú dvere otvorené.

Ako uvažujete nad obsahom, ktorý zverejňujete?

Úprimne – nemám žiadny presný plán. Skôr sa modlím a prosím Ducha Svätého, aby mi ukazoval, čo je v danej chvíli potrebné. Často reagujem na to, čo sa deje v spoločnosti. Napríklad nedávno som natočil video počas tzv. „kriedovej revolúcie“ mladých. Premýšľal som, o čom by bolo dobré hovoriť, a uvedomil som si, že skutočná revolúcia je rozhodnutie nasledovať Ježiša. Nakreslil som ho kriedou na cestu a chcel som tým povedať, že keby sa každý človek rozhodol žiť podľa evanjelia, nepotrebovali by sme iné revolúcie – ľudia by žili spravodlivo, nezávideli by si, nekradli by. To je podľa mňa tá pravá revolúcia. Väčšinou je to teda o vnímaní, modlitbe a impulzoch, ktoré prichádzajú.

Vaše videá sú veľmi prirodzené a milé. Spolupracujete pri nich aj s mladými?

Áno, niekedy sa ich pýtam na nápady. Keď mám niekedy pochybnosti, či video nie je trápne alebo či je dobré, pošlem ho najskôr mladým z Levoče. Oni mi úprimne povedia, či je to v poriadku alebo čo by som mohol zmeniť. Až potom ho zverejním. Je to pre mňa veľmi dôležitá spätná väzba.

Zdá sa, že mladých aj aktívne počúvate.

Áno, považujem to za veľmi dôležité. Nedávno som im dokonca poslal dotazník cez EduPage, aby mi povedali, čo očakávajú od kňaza, čo ich trápi a čo by potrebovali. Nechcem im len niečo odovzdávať bez toho, aby som vedel, čím žijú. Snažím sa ich počúvať a reagovať na ich skutočné otázky.

Má takýto spôsob komunikácie aj konkrétne ovocie?

Určite áno. Mám veľa silných svedectiev. Nedávno som napríklad zverejnil video o tom, prečo je dôležité ísť na svätú spoveď ku kňazovi. Odozva bola veľmi silná. Ľudia mi písali osobné správy, zdieľali svoje príbehy. Jeden pán mi napísal, že nebol na spovedi mnoho rokov, ale to video vnímal ako Božie pozvanie a rozhodol sa, že ešte v ten večer pôjde na spoveď. Iné dievča mi písalo, že prešlo rôznymi zraneniami a že jej videá pomohli prekonať strach a bariéry. Samozrejme, objavujú sa aj negatívne komentáre, s tým treba rátať, ale dobra je podľa mňa oveľa viac – a to je to, čo má človeka posúvať ďalej.

Na sociálnych sieťach máte už niekoľko tisíc sledovateľov. Ako dlho sa im venujete?

Úplne presne si už nepamätám, kedy som začal natáčať, ale bolo to krátko po tom, ako som prišiel do Levoče – niekedy na jeseň minulého roka. Takže už je to vyše roka. Sociálne siete sú nastavené tak, že by im mal človek venovať veľa času a byť aktívny pravidelne, no popri vyučovaní, farskej službe, spovedaní na Mariánskej hore a ďalších povinnostiach sa to nie vždy dá. Keď mám voľný čas, snažím sa niečo vytvoriť a niečo mladým odovzdať. Rastie to pomaly, bez nejakých marketingových stratégií. Aj mi niektorí kamaráti či spolubratia radili rôzne „taktiky“, ako rásť rýchlejšie, ale úprimne – nemám na to kapacitu. Povedal som si: Pane Ježišu, urobím to, čo je v mojich silách a ty si to použi, ako chceš. A hoci to rastie pomaly, mám z toho radosť.

Zároveň spravujete aj komunikáciu farnosti na sociálnych sieťach.

Áno. Doba sa mení a veľa ľudí je dnes práve na internete, preto by tam mala byť prítomná aj farnosť. Keď som do Levoče prišiel, farnosť nemala sociálne siete, tak sme založili facebookovú aj instagramovú stránku. Zverejňujeme tam informácie o pripravovaných akciách, fotografie, pozvánky. Vnímam, že je to často aktuálnejšie než farské oznamy – ľudia si skôr pozrú príspevok alebo storku, než by si neskôr znova čítali oznamy. A vidím, že keď niečo vo farnosti organizujeme, práve sociálne siete nám pomáhajú osloviť viac ľudí.

Ako vaše pôsobenie na sociálnych sieťach prijali kolegovia – kňazi?

Z reakcií, ktoré som dostal, mám pocit, že to berú veľmi pozitívne a podporujú ma. Dokonca som mal nedávno v kňazskom seminári prednášku pre bohoslovcov práve o sociálnych sieťach a povzbudzoval som ich, aby sa nebáli byť aktívni – nemusia hneď natáčať videá, môžu začať grafikami, myšlienkami, krátkymi posolstvami. Na jednom stretnutí s otcom biskupom zaznela veľmi pekná myšlienka, že obraz kňaza dnes pripomína rybára – toho, ktorý ide loviť, ktorý sa nebojí vyjsť z komfortnej zóny. Myslím si, že aj v tomto duchu to mnohí kňazi vnímajú.

Vnímate aj výhody a nevýhody kresťanského „influencingu“?

Výhodou je určite to, že človek môže zasiahnuť viac ľudí a byť prístupnejší aj pre tých, ktorí nie sú viere veľmi otvorení. Vidím to napríklad v školách alebo pri bežných stretnutiach – ľudia sa vďaka sociálnym sieťam menej boja prísť za kňazom, osloviť ho, porozprávať sa. Možno sa tým podarí zbúrať niektoré mýty.

Nevýhodou je strata súkromia. Človek je viac na očiach a nemá takú slobodu ako kedysi. Niekedy si to uvedomím pri úplne bežných situáciách – v obchode, na verejnosti. Stáva sa, že vás ľudia spoznajú, aj keď vy o tom ani netušíte. Je to niekedy zväzujúce, ale rátal som s tým. Beriem to ako obetu. Pre mňa má väčšiu váhu dobro, ktoré to prináša, než negatíva.

Viera je intímna záležitosť, sociálne siete veľmi verejné. Ako hľadáte hranicu?

Snažím sa ju veľmi vedome rozlišovať. Nedávam na sociálne siete veľa zo svojho súkromného života a ani svoj osobný vzťah s Bohom nechcem vystavovať verejnosti. Ten si strážim. Zdieľam skôr myšlienky a posolstvá, ktoré môžu ľudí niekam posunúť. Mojou prioritou je odovzdať hodnoty, priblížiť ľudí ku Kristovi, nie rozprávať o tom, čo raňajkujem alebo kde som bol. To je hranica, ktorej sa snažím držať.

Pomáha podľa vás mladým ľuďom lepšie pochopiť vieru a Boha práve cez sociálne siete?

Je to ťažká otázka. Podľa mňa sú sociálne siete predovšetkým prostriedok, ako ľudí zachytiť – a až potom s nimi pracovať a viesť ich k pravej viere. Pripomína mi to projekt Godzone. Ich turné raz do roka oslovuje tisícky mladých, ale nie je určené iba pre „zrelých“ kresťanov. Ide o základné posolstvá, ktoré majú zachytiť najmä tých, ktorí možno o Bohu ešte nikdy nepočuli. Keď sa podarí ľudí získať, až vtedy prichádza ďalšia práca – sprevádzanie, spoločenstvo, rast. A podobne to vnímam aj pri Instagrame či Facebooku. To je len prostriedok, nie cieľ.

Ako mladí ľudia dnes podľa vás vnímajú Boha?

Závisí to od vnútorného života človeka a od toho, v akej fáze viery je. Veď aj môj obraz Boha sa menil – iný som mal na základnej škole, iný na strednej, iný po obrátení. A aj dnes sa mi stále odkrývajú nové črty Božej tváre. Napríklad teraz, keď spovedám a rozprávam sa s ľuďmi, ešte viac vnímam tvár Božieho milosrdenstva. Podobne je to aj u mladých – ich obraz Boha sa môže formovať a meniť. Aj preto im často hovorím, že existuje veľa „karikatúr“ Boha – že niekto ho vidí ako tyrana, policajta, sudcu. Ja túžim po tom, aby každý človek pochopil to najdôležitejšie: Boh je láska. Boh je dobrý a láskavý.

Čo vás dobíja energiou a pomáha vám zotrvávať vo viere?

V prvom rade modlitba. Tam človek čerpá silu. A potom je to láska ku Kristovi. Páči sa mi motto jednej rehole: „Ženie nás Kristova láska.“ Keď je človek zamilovaný, stále myslí na toho druhého, stále o ňom hovorí. A keď je človek „zamilovaný do Ježiša“, má prirodzenú túžbu hovoriť o ňom aj iným.

Ako kňaz sa však stretávate aj s utrpením a ťažkými príbehmi. Čo vám pomáha, keď je naozaj ťažko?

Opäť modlitba. Z mojej skúsenosti: keď som prežíval ťažké obdobia, jediným liekom bolo kľaknúť si na kolená, ísť pred Boží stánok a odovzdať to do Božích rúk. Veriť, že Pán Boh sa o to postará. A keď sa stretávam s bolesťou druhých ľudí, snažím sa pamätať na jednu myšlienku, ktorú som raz počul: niekedy už netreba ľuďom dávať množstvo rád, ale viac sa za nich modliť. To vnímam ako svoju úlohu – odovzdávať ich trápenia Bohu. Zároveň si treba uvedomiť, že byť kresťanom neznamená, že nebudeme trpieť a život bude prechádzka ružovou záhradou. Znamená to, že Kristus bude s nami aj v problémoch a bude niesť kríž spolu s nami.

Aké máte plány – na sociálnych sieťach aj vo farnosti?

To je tiež často tak, ako „povie Duch Svätý“. Určite chceme pripraviť duchovnú obnovu pre mladých – minulý rok mali veľmi dobrú skúsenosť a chceli by niečo podobné. Okrem toho vzniká veľa nápadov na rôzne aktivity.

Napríklad, chlapci nás stále „tlačia“ do turnaja v hre FIFA – teda toho online futbalu. A popri tom máme aj ping-pongový turnaj v škole. Mám taký zošit s nápadmi, ale nie vždy sa všetko podarí stihnúť. Keď je vhodný čas a sú dostatočné sily a prostriedky, vtedy sa do toho pustíme.

Ďakujeme za rozhovor a pozývame sledovať váš profil.

Aj ja veľmi pekne ďakujem za pozvanie.

 

Galéria