Niektorí umelci prídu do festivalového mesta odohrať svoj koncert. Iní sa doň vracajú. A potom sú takí, ktorých prítomnosť sa časom stane súčasťou vlastnej pamäti každoročného sviatku klasickej hudby v Levoči.
Jonathan Powell k jesennej Levoči jednoducho patril
Keď britský klavirista Mark Viner v utorkový večer 1. septembra 2026 otvoril XIX. ročník festivalu Levočské babie leto svojím recitálom In memoriam Jonathana Powella, nešlo iba o koncert venovaný pamiatke výnimočného hudobníka. V troch Beethovenových sonátach – Pathetique, Mesačnej a Appassionate – sa na chvíľu otvoril priestor, v ktorom chýbal človek, ktorý bol celé roky jedným z Beethovenových najvýraznejších interpretov a navyše bol neodmysliteľnou súčasťou festivalu manželov Conwayovcov.
Levočský hudobný príbeh Jonathana Powella
Pre Levoču Jonathanov životný a umelecký príbeh nezačína dátumom narodenia, ani sa nekončí dátumom jeho nečakaného odchodu. Príbeh o tom, ako netradične a natrvalo sa prepojilo Jonathanovo umelecké účinkovanie na festivale klasickej hudby Levočské babie leto, povedala viac pani Nadia Conway v prvý festivalový večer z divadelného či koncertného pódia v levočskom Mestskom divadle:
„Na prvý ročník festivalu Jonathan Powell pôvodne ani nemal prísť. Program bol už kompletný, keď sa niekoľko týždňov pred festivalom ozval s otázkou, či by predsa len mohol v Levoči vystúpiť. Zdalo sa, že pre ďalšieho interpreta už miesto nebude. Potom však jedna z plánovaných hudobníčok nemohla prísť, pretože sa na veľvyslanectve jej pas stratil. Vtedy zavolal David(manžel pani Nadie a spoluorganizátor festivalu, pozn. red.) Jonathanovi: , Jonathan, čo robíš budúci týždeň?´ Zvyšok je už história.“
Jonathan Powell vystúpil na prvom festivale a potom sa vracal znova a znova. Nie iba ako klavirista, ktorého bolo možné pozvať na ďalší koncert. Postupne sa stal jedným z umelcov, podľa ktorých sa Levočské babie leto dalo spoznať.
V priebehu rokov tu hral Beethovena, Brahmsa, Liszta, Albéniza, Chopina či Janáčka. Ale aj hudbu, ktorú by sme bez neho možno nikdy nepočuli. Alkan, Sorabji, Xenakis, Stockhausen, Šostakovič, Stanchinsky, Blumenfeld, Medtner…, interpretoval množstvo súčasných skladateľov a odohral mnoho slovenských či svetových premiér.
Jonathan nemal potrebu dokazovať, že pozná všetko. Mal inú schopnosť: vedel presvedčiť poslucháča, že stojí za to počúvať aj to, čo ešte nepozná.
A možno práve preto si ho Levoča tak zapamätala. V roku 2011 sa tu Jonathan stretol s poľskou klaviristkou a pedagogičkou Irenou. O rok neskôr už sedeli v Levoči pri jednom klavíri a koncertovali, v umelkyni Irine našiel manželku a trávili tu čas ako rodina, neskôr totiž do Levoče prichádzali postupne s jedným aj oboma synmi. Ich osobný aj umelecký príbeh sa postupne prepojil a hudba zostala prirodzenou súčasťou ich spoločného života.
Kedy sa z hosťa stane súčasť mesta?
Pre festivalových organizátorov musel prísť okamih, keď si uvedomili, že pôvodná náhoda už dávno nie je náhodou.
Odmysliac si všetky jeho koncerty, premiéry, náročné programy a svetovú kariéru – ktorý osobitý obraz Jonathana Powella z Levoče sa zobrazí ako prvý pani Nadii Conway? Aké miesta mal v Levoči rád, čo bolo možné iba odčítať z jeho tváre?
„Osobitý obraz Jonathana je úsmev, ktorý sa mu zjavil na tvári, keď zahral niečo veľmi náročné a obecenstvo povstalo a tlieskalo v stoji. Jonathan miloval celú Levoču, ale najmä barokové divadlo, kde často účinkoval,“ odpovedá Nadia Conway.
David Conway bol pri Jonathanovej umeleckej účasti na levočskom festivale od jeho začiatkov. Bol to on, kto kedysi zdvihol telefón a položil Jonathanovi otázku, ktorá napokon zmenila nielen jeden festivalový program, ale aj ďalšie dve festivalové desaťročia. Napokon sa z klavírneho virtuóza pozvaného na poslednú chvíľu stal jeden z umelcov, bez ktorých si festival už nebolo možné predstaviť. Uvedomoval si a cítil aj Jonathan, že sa stal miláčikom levočského publika? Čo pre neho koncertovanie na Slovensku a v Levoči znamenalo?
David Conway má jednoznačnú odpoveď: „Jonathan sa v Levoči vždy cítil ako doma. Už od jeho prvého koncertu obsahovali jeho programy slovenské (a niekedy aj svetové) premiéry – napríklad v roku 2008 uviedol klavírnu sonátu č. 95 od anglického skladateľa Johna Whitea (video, v ktorom mu obraciam strany, si môžete pozrieť na internetovej platforme YouTube na odkazehttps://www.youtube.com/watch?v=qCyqjHq2x1Y), a publikum bolo vždy fascinované a ochotné vypočuť si niečo nové, no rovnako vnímať a prijať aj veľké klasické diela. Jonathan bol hlboko presvedčený, že je jeho poslaním – tak ako je poslaním festivalu – hrať hudbu, ktorú chcú ľudia počuť, a zároveň hudbu, ktorú by mali počuť; a z pozitívnych ohlasov levočského publika mal veľkú radosť.“
Možno je to jedna z najpresnejších podôb toho, čo znamená umelecké zanietenie a umelecká oddanosť. Netušili sme, že minuloročný klavírny recitál v koncertnej sále Základnej umeleckej školy bol pre nás jedinečným a neopakovateľným, ale žiaľ, aj posledným.
Klavirista, ktorý sa nebál neznámeho
Jonathan Powell bol hudobník mimoriadne širokého záberu. Klavirista, skladateľ-samouk, muzikológ a editor hudby. Jeho interpretačný svet siahal od veľkého romantického repertoáru až po diela, ktoré zostávali na okraji koncertného života. Nebál sa hudobnej náročnosti ani hudobnej neznámosti. Práve naopak. Jeho koncertné programy často pôsobili ako objaviteľské výpravy. Vedľa Beethovena sa mohol objaviť Sorabji. Vedľa Liszta Stockhausen. Vedľa Šostakoviča zas úplne súčasná hudba. V jeho rukách nešlo o efektné stavanie kontrastov. Jonathan Powell mal pre neznámu hudbu zvláštny druh rešpektu: správal sa k nej, akoby bola hodná pozornosti ešte predtým, než ju publikum prijme.
Jeho umelecký záujem bol výrazne spätý s ruskou a východoeurópskou hudbou, no jeho repertoár bol oveľa širší. Venoval sa dielam 19., 20. aj 21. storočia, uvádzal premiéry a nahrával hudbu, ktorá by bez interpretov jeho typu zostala pre mnohých poslucháčov skrytá. Jeho repertoár ukrýva spôsob jeho myslenia. Jonathan Powell nikdy nevnímal hudbu ako uzavretý zoznam diel, ktoré treba odohrať. Skôr ako priestor, v ktorom možno stále objavovať nové súvislosti.
Bol tiež skladateľom. Seba samého označoval za samouka a jeho vlastná tvorba vznikala mimo tradičných akademických schém. Aj v nej sa odrážala jeho otvorenosť voči rôznym hudobným svetom.
A potom tu bola ešte jedna jeho vlastnosť, pre Levoču možno zvlášť dôležitá: zvedavosť. Nie zvedavosť človeka, ktorý chce vedieť všetko. Skôr zvedavosť človeka, ktorý stále cíti, že ešte niečo nepočul.
Levoča podľa Powella
Ak by sme chceli zostaviť portrét Jonathana Powella iba z jeho levočských koncertov, vznikol by zvláštny, takmer surreálny hudobný portrét.
Beethovenova sonáta op. 109. Lisztova sonáta. Albénizova Iberia. Brahmsove intermezzá. Mussorgského Obrázky z výstavy. Prokofiev, Janáček, Szymanowski. Šostakovičových 24 prelúdií a fúg. Stockhausen. Sorabji. A popri tom hudba súčasných autorov, slovenské premiéry, svetové premiéry, komorná hudba, piesňové recitály, koncerty s orchestrom.
V roku 2025, len niekoľko mesiacov pred svojím neočakávaným odchodom, sa sem vrátil opäť, tentoraz s programom Chopina, Marie Szymanowskej, Karola Szymanowského, Paderewského a Debussyho. Jedinečný koncert zakončila Tatra Suite Ignacyho Paderewského pre štvorručný klavír, ktorú opäť zahral spolu s Irenou. Program niesol jeho typický rukopis: hudba spätá s Poľskom, romantickou tradíciou, modernou európskou kultúrou a s jeho vlastným dlhoročným záujmom o strednú a východnú Európu. Dnes toto spoločné vystúpenie manželov Powellovcov s Tatrou vyznieva takmer symbolicky.
Dva páry rúk. Jeden klavír. Hudba, ktorá sa narodila z krajiny a spomienok. A dvaja klavírni umelci, ktorí ju priniesli do mesta, kde sa ich vlastný príbeh začal písať už pred rokmi. Posledný koncert.
Na nedávno skončenom XIX. ročníku festivalu Levočské babie leto bol Jonathan prítomný v nás divákoch, v hudbe, ktorá sa niesla divadelnou sálou i v pocte in memoriam, ktorej sa mu od vystupujúcich koncertných umelcov dostalo a prispôsobili jej aj svoj hudobný program. Z koncertného pódia naňho spomínali nielen manželia Palovičovci, ale Mark Viner, Jonathanov priateľ a významný britský klavirista, nám Jonathana pripomenul Beethovenom. Nie s hudbou, ktorá by potrebovala smútok vysvetľovať. S hudbou, ktorá ho dokáže sama uniesť.
Jonathan Powell zostane v Levoči v koncertných programoch, v nahrávkach, v spomienkach organizátorov, hudobníkov, aj v nás divákoch. Jonathan Powell nás celé roky učil počúvať hudbu, ktorú sme predtým nepoznali. Teraz sme počúvali Beethovena v jeho neprítomnosti – a zároveň sme v ňom počúvali niečo z Jonathana.
Jonathan Powell prišiel do Levoče náhodou, no objaví sa tu zakaždým, keď sa tu vďaka organizátorom manželom Conwayovcom a Mestskému kultúrnemu stredisku objaví hudba, ktorú nik nepozná, no niekto sa rozhodne dať jej priestor. V tom bude aj kúsok Jonathanovho odkazu.
Náš obľúbený klavírny virtuóz a účinkujúci hudobného festivalu Levočské babie leto zostáva v Levoči, zostáva v jej hudbe. A hudba z mesta neodchádza. Česť jeho pamiatke.
Eva Malíšková
Fotografie: © Keith Page
