Aktuality

Občianske združenie Krásny Spiš, Štúdio J+J, Mesto Levoča a Mestské kultúrne stredisko mesta Levoča organizujú ďalšiu z Levočských besied, tentoraz na tému Solidarida.

Po úspešnom májovom podujatí sa nasledujúca beseda uskutoční 17. októbra 2025 o 18.00 hod. opäť v komornom Mestskom divadle v Levoči. Solidarita je protiváhou k náročnej téme Spišských exodov v 20. storočí a významní hostia budú diskutovať tentoraz o ľudskosti a o súcite na príkladoch, ktoré formovali spoločnosť. Jedným z najsilnejších príbehov je záchrana 54 rodín, približne 100 ľudí židovskej národnosti obyvateľmi neďalekej obce Oľšavica. Pod vedením gréckokatolíckeho farára Michala Mašleja sa počas druhej svetovej vojny vystavili nebezpečenstvu a zachránili desiatky ľudí pred takmer istou smrťou. Viac sa dozviete v rozhovore s Miroslavom Pollákom, spisovateľom, zakladateľom OZ Krásny Spiš a organizátorom Levočských besied.

Solidarita je nielen témou októbrovej Levočskej besedy, ale aj názov jednej z vašich kníh. Ako solidarita súvisí so Spišskými exodmi v 20. storočí?

Všetky tieto témy spolu súvisia. Na začiatku stála otázka exodov, o ktorej sme hovorili na prvej Levočskej besede, ale aj v prvej knihe. Prirodzene z nej vyplynuli aj ďalšie témy – napríklad udavačstvo, ktoré bolo veľmi negatívnym javom počas odsunov. Človek, žiaľ, nie je vždy len „ligotavý a pekný“. Ďalšou témou boli hranice, ploty, múry – iný pohľad na exody. No a tretia v poradí bola práve solidarita.

Zaujímavé je, že po besede o exodoch tento rok v máji padla hneď prvá otázka z pléna – teraz ju len parafrázujem – „Mohli by ste nám povedať aj niečo optimistické?“ Myslím, že tá otázka bola úprimná. Téma exodov je ťažká, bolestivá, zraňujúca, a preto je prirodzený dopyt aj po niečom pozitívnom. Solidarita je druhou stranou týchto dejín a ponúka obranu, resp. prevenciu pred exodmi.

Keď prichádzajú tragické udalosti 20. storočia, ľudia sa prejavujú rôzne – sú medzi nimi kolaboranti, ale aj tí, ktorí dokážu zachovať ľudskosť a pomôcť iným. A práve o tom je solidarita – o ľuďoch, ktorí dokázali obstáť a pomáhať v ťažkých situáciách. Preto bude druhá beseda venovaná tejto téme – akoby nepriamo odpovedala práve na tú otázku, či existuje aj niečo optimistické.

Ako ste sa na solidaritu pozreli vo vašej knihe? Je v nej veľa príkladov solidarity?

Áno, nájdete tam veľa príkladov. Knihu tvorí vyše 50 autorov rôznych profesií a žánrov, takže je zachovaná pestrosť pohľadov, výpovedí a spomienok. Vďaka tomu sa texty neopakujú a zachytávajú širokú škálu odtieňov solidarity.

Pre druhú besedu nás zaujíma predovšetkým občianska, angažovaná solidarita, ktorá sa prejavuje v ťažkých, zlomových situáciách. Ide nám o to ukázať, že aj na Spiši žili a žijú ľudia, ktorí dokázali obstáť – nielen ako obete alebo ako páchatelia zlých skutkov, ale aj ako tí, ktorí pomáhali, chránili, zachraňovali a udržali si ľudskú dôstojnosť.

Vedeli by ste priblížiť nejaký konkrétny silný príbeh z knihy?

Veľmi silný príklad máme priamo tu, len pár kilometrov od Levoče, v Oľšavici. Počas druhej svetovej vojny prebiehali deportácie Židov, no mnohých sa podarilo zachrániť – v Oľšavici obyvatelia pomohli prežiť viac ako 50 židovským rodinám. Zaslúžil sa o to gréckokatolícky kňaz Michal Mašlej, ktorý ich ukrýval najskôr na fare, neskôr v domácnostiach miestnych ľudí. Hoci sami nemali nazvyš, prijali utečencov a postarali sa o nich.

Po prechode frontu sa všetci, ktorí sa ukrývali, objavili – mnohí o sebe navzájom ani nevedeli. Niekoľko mesiacov mala v obci sídlo aj nemecká posádka, ktorá keby odhalila úkryt, mohla celú obec vymazať z mapy. To, čo obyvatelia Oľšavice urobili, bolo skutočné hrdinstvo a dôkaz solidarity. Pomáhali prioritne nie preto, že išlo o Židov, ale preto, že to boli ľudia v núdzi.

Táto udalosť je aj spracovaná v dokumentárnom filme „Ostrov nádeje“ a pripomína ju pamätná tabuľa v obci. Prípad Oľšavice je u nás stále málo známy, no je to jeden z najinšpiratívnejších príkladov solidarity, aké poznám.

Oľšavica je malá obec. Jeden hrdinský farár dokázal presvedčiť celú obec, aby pomáhali…

Áno, za svoju odvahu bol vyznamenaný titulom Spravodlivý medzi národmi. Pomáhal mu aj biskup Gojdič – gréckokatolícka cirkev vtedy na východe Slovenska zohrala veľmi pozitívnu úlohu. Nie som odborník na cirkevné dejiny, ale tieto skutky si zaslúžia veľký rešpekt.

Je niečo z knihy, čo zmenilo alebo ovplyvnilo váš pohľad na solidaritu?

Ťažko vypichnúť jeden konkrétny príbeh, ale silný dojem na mňa urobili spomienky ľudí, ktorí zažili veľa a pritom ostali skromní – napríklad politickí väzni ako spisovateľ Rudo Dobiáš. Prežil Jáchymov aj ďalšie väznice a dokáže veľmi jednoducho opísať, ako si väzni pomáhali na svoj vlastný úkor. Nepodľahli pokušeniu a zachovali si ľudskosť. Rudo Dobiáš celý svoj život po ukončení väzenia zasvätil tomu, aby uchoval spomienky na týchto ľudí.

Byť solidárny je odvážne, lebo človek sa často vystavuje riziku.

Určite. Príkladom sú aj príbehy z gulagov, ktoré zaznamenal Peter Juščák – aj tam sa v ťažkých podmienkach našli ľudia, ktorí boli schopní solidarity a mnohokrát zachránili iným život. Bolo to riskantné, ale vždy sa nájdu ľudia, ktorí obstáli.

Solidarita zahŕňa ľudskosť, súcit, ale môže byť aj schopnosť kriticky myslieť, však?

Áno, ak to domyslíme do dôsledkov, aj slušnosť je forma solidarity – rešpektovať druhého, nezosmiešňovať ho, uznať jeho dôstojnosť. A sú prípady, keď solidarita prerastie až do sebaobetovania – napríklad sv. Maximilián Kolbe v koncentračnom tábore, keď sa obetoval za iného. Takýchto príbehov je mnoho, od maličkostí až po veľké činy.

Spoločnosť je dnes rozdelená nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Máte pocit, že solidarita sa dnes vytráca?

Možno ju nie je tak vidno, pretože viac dominujú povrchnejšie, ľahšie témy, ktoré sú atraktívnejšie pre médiá. Solidarita sa prejaví najmä v krízových situáciách. Keď je všetko v poriadku, nevidieť ju. Ale keď niekto potrebuje pomoc alebo sa deje neprávosť, práve vtedy sa ukáže, kto je solidárny.

Myslím si, že solidarita je dôležitá aj ako prevencia – môže zabrániť opakovaniu exodov či násilností. V 20. storočí zažil náš región ťažké obdobia, no solidarita môže byť ochranou pred podobnými tragédiami v budúcnosti. Tak ako bolo 20. storočie storočím exodov, 21. storočie môže byť storočím solidarity. To je naša šanca, závisí od nás. A to je optimistické.

Aké formy solidarity považujete v súčasnosti na Slovensku za najdôležitejšie?

Možno trošku odbočím, ale spomeniem príklad, ktorý spracoval Peter Juščák – príbeh Ladislava Šandora z Popradu, teda opäť zo Spiša. Tento človek po vojne utiekol z ruských pracovných táborov, z gulagu, a dokázal sa dostať späť domov, pričom prešiel asi 1800 kilometrov.

V tom čase bol Sovietsky zväz doslova prešpikovaný špicľami a tajnou políciou, takže akákoľvek pomoc utečencom bola veľmi riskantná. Napriek tomu mu na tej ceste pomohlo množstvo ľudí – obyčajných, často chudobných, ktorí tiež nemali jednoduchý život. On zažil solidaritu v dobe, keď bolo veľmi ťažké byť solidárny.

Ak sa na to pozrieme z dnešného pohľadu, môžeme sa inšpirovať práve tým – byť solidárni voči tým, ktorí v súčasnosti trpia vojnovým konfliktom, napríklad na Ukrajine. Netreba hľadať umelo nejakých neznámych ľudí, ktorým by sme mohli pomáhať – vojna prebieha hneď vedľa nás, a je to evidentné a kruté. To je prvý a najdôležitejší impulz – byť solidárny s tými, ktorí potrebujú pomoc najviac, keď máme tú možnosť.

Myslím si, že Slováci vedia byť solidárni. Keď vypukla vojna na Ukrajine, mnohí pomáhali na hraniciach, koordinovali pomoc. Rovnako aj v prípadoch, keď organizujú rôzne charitatívne zbierky, napríklad na liečbu pre chorých. Slováci sa dokážu rýchlo zomknúť a pomôcť. Ale ich solidarita rýchlo vyprcháva. Kde sa to láme?

Sme dosť emocionálne založený národ – vieme sa rýchlo nadchnúť, ale často nám chýba vytrvalosť. Solidarita u nás často vzplanie, keď príde nejaký šok alebo veľká udalosť, ale časom vyprchá. Je to do istej miery prejav občianskej nezrelosti – nerozhoduje rozum a fakty, ale skôr aktuálna nálada.

Bolo by dobré, keby sme sa vedeli spoľahnúť na solidaritu aj dlhodobejšie, nie len pri prvotnom impulze, lebo vojna alebo utrpenie netrvá len jeden deň. Vytrvalosť a stabilita v solidarite je niečo, na čom by sme mali pracovať.

Nie je to nič čudné – veď v našich končinách boli dlho iné neslobodné režimy a spoločnosť sa pomaly, ale stále vyvíja.

Takže solidarita nie je len otázkou emócie, ale aj rozumu?

Určite. Súvisí to s osobnou zrelosťou človeka, ale aj s vyspelosťou celej komunity či spoločnosti. Je to proces, ktorý si vyžaduje čas a skúsenosti.

Solidarite sa budete venovať aj na najbližšej Levočskej besede. Vedeli by ste priblížiť, kedy a kde sa najbližšie uskutoční a kto budú jej hostia?

Áno, najbližšia Levočská beseda sa uskutoční 17. októbra, opäť v piatok. Teší nás, že minulá  beseda mala úspech a potvrdzuje sa, že záujem o kultivovanú diskusiu a stretnutia so slušnými ľuďmi stále existuje.

Moderátorom bude opäť Ľubo Bajaník. Medzi hosťami privítame Soňu Gyarfášovú, známu novinárku a spisovateľku,  slovenského básnika, prozaika, dramatika a prekladateľa Ľubomíra Feldeka a Rudolfa Chmela, bývalého ministra kultúry a podpredsedu vlády SR pre národnostné menšiny a ľudské práva, ktorý bol v roku 2021 prezidentkou vyznamenaný Rádom Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu.

Téma solidarity je veľmi silná a verím, že príde čo najviac ľudí, aby sa nad ňou zamysleli. Ako ste vraveli – kým exody boli emocionálne „mínusom“, solidarita je veľkým „plusom“.

Bol by som rád, keby na besedu prišlo čo najviac ľudí, najmä mladých. Tam stále vnímam rezervy – v Levoči je mnoho stredných škôl, ale stredoškolákov na podobných podujatiach veľmi nevidno.

Dá sa podľa vás solidarite naučiť už v tínedžerskom veku?

Určite sa dá o nej rozprávať a mladých inšpirovať. Nie je to pre nich nič cudzie – zažívajú rôzne situácie v škole, doma, na ulici, kde sa solidarita prejavuje.

Myslím, že byť solidárny je zakorenené v ľudskej podstate, len niekedy sa to musí objaviť.

Presne tak a je to aj výhodné – pomáha to rozvíjať jednotlivca i celú spoločnosť.

Galéria