Aktuality

Rozhovor s historičkou umenia a metodičkou reštaurovania Evou Spalekovou je ako prechádzka dejinami – nielen tými v učebniciach, ale aj živými, ktoré dýchajú z galérií, chrámov a historických budov. V rámci podcastu Limka rozhovorov nám porozprávala o svojej profesionálnej ceste, vášni k ochrane kultúrneho dedičstva a o tom, čo pre ňu znamená Levoča – mesto, ktoré je nielen jej domovom, ale aj celoživotnou inšpiráciou.

Začnime od začiatku. Ako ste sa dostali k práci, ktorá je dnes vašou vášňou i poslaním?

Moja cesta sa začala po skončení vysokej školy – študovala som na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor Veda o výtvarnom umení. Po piatich rokoch štúdia som nastúpila do Vlastivedného múzea v Spišskej Novej Vsi, kde som dostala na starosť vybudovanie Galérie umelcov Spiša. Bola to úplne nová inštitúcia, ktorá spočiatku vznikala ako súčasť múzea, no neskôr sa osamostatnila a funguje dodnes.

Ako vyzerali začiatky tejto galérie?

Mojou úlohou bolo budovanie zbierkového fondu pripravovanej galérie. Nadväzovala som kontakty  so súčasnými umelcami viažucimi sa k regiónu Spiš, resp. s rodinnými príslušníkmi tých nežijúcich.  Múzeum nakupovalo vytipované a komisiou schválené umelecké diela z oblasti maľby, sochárstva, grafiky i diel užitého umenia. Galéria sa špecializovala na umenie 19. a 20. storočia, takže išlo najmä o novodobé výtvarné diela.  Okrem nákupov múzeum získalo umelecké diela aj prevodom z iných štátnych inštitúcií – napr. Miestnych a Mestských národných výborov, kde boli dovtedy súčasťou výzdoby priestorov. Časť umeleckého fondu sa presunula do galérie z existujúcich zbierok Vlastivedného múzea v Spišskej Novej Vsi. Zároveň sme realizovali príležitostné výstavy, na ktorých bola prezentovaná tvorba umelcov, ktorých dielo malo byť zastúpené v Galérii umelcov Spiša.  Galéria bola napokon slávnostne otvorená v roku 1986.

A čo nasledovalo potom?

Zostala som pracovať v múzeu, ale presunula som sa do inej oblasti – venovala som sa starému  umeniu, konkrétne historickému nábytku a obrazom. V kaštieli v Markušovciach  s Expozíciou historického nábytku som pripravovala reinštaláciu expozície, ktorá bola nielen odbornou výzvou, ale aj možnosťou pracovať s rôznymi druhmi umeleckých predmetov – nábytkom, hodinami, sklom, porcelánom a ďalšími doplnkami.

Ako bola koncipovaná táto expozícia?

Scenár bol vytvorený tak, aby návštevníkom poskytol prehľad slohových období – od renesancie, cez barok, klasicizmus, empír, biedermeier, historizmus 19. storočia až po 20. storočie. Každá miestnosť mala svoju tému a štýl. V obrazárni kaštieľa visia portréty členov rodu  Csákyovcov a Mariássyovcov, ale vo všetkých miestnostiach je uplatnený bohatý a vzácny obrazový fond, sklo, porcelán, hodiny a ďalšie doplnky dotvárajúce atmosféru  expozície.

Ako ste sa dostali do levočského múzea?

Do levočského múzea som nastúpila, keď som skončila predchádzajúce pôsobenie v Spišskej Novej Vsi. S kolegyňou Máriou Novotnou sme sa venovali bežným múzejným činnostiam, ako je starostlivosť o zbierky, ich spracovávanie, popis, realizovali sme rôzne výstavy atď. V rokoch 1992 – 1996 som bola riaditeľkou múzea. 

Aké obdobie to bolo pre múzeum?

Veľmi dôležité. Podarilo sa nám získať Spišský hrad pod správu nášho múzea. Dovtedy patril Východoslovenskému múzeu v Košiciach. Bolo to veľké víťazstvo pre levočské múzeum a otvorilo to nové možnosti. Aj keď dnes je správa hradu náročnejšia, vtedy to bol prelomový moment.

Prečo ste potom z múzea odišli?

Bolo to v roku 1996, v období vlády Vladimíra Mečiara, keď som bola bez udania dôvodu odvolaná z funkcie a nahradená  inou riaditeľkou. Pre mňa to znamenalo koniec jednej etapy a začiatok druhej – prešla som k pamiatkarom.

Čomu ste sa venovali ako pamiatkarka?

Tri roky som pracovala ako metodička pamiatkovej starostlivosti v Spišskej Novej Vsi. Išlo o klasickú pamiatkovú starostlivosť v oblasti  nehnuteľných i hnuteľných národných kultúrnych pamiatok. Keďže krátko predtým, v roku 1994, došlo k fúzii pôvodných Štátnych reštaurátorských ateliérov s piatimi Oblastnými reštaurátorskými ateliérmi na území Slovenska a Slovenského ústavu štátnej pamiatkovej starostlivosti Bratislava do novozriadenej organizácie Pamiatkového ústavu v Bratislave , následne som od 1.1.2000 prešla do reštaurátorského ateliéru v Levoči, kde som ostala ďalších 25 rokov. 

Priviedlo vás k histórii a umeniu aj to, že ste vyrastali v Levoči?

Určite. Myslím si, že toto prostredie ovplyvní každého, aj keď si to možno neuvedomuje. Levoča je nádherná – či už ju človek vidí zaliatu slnkom, alebo v daždi. Každý pohľad na radnicu či kostol vyvoláva úžas. A to, že to tu máme na dennom poriadku, nie je samozrejmosť.

Spomínate si na svoje detstvo v historickom centre?

Áno, bývala som na námestí, v dome číslo 56. Krásny trojtraktový meštiansky dom, 16 rodín, veľa detí. Bežne sme sa hrali na námestí, v parku, behali a skrývali sa po pivniciach, po pôjdoch. Všetky pamiatky sme mali priamo pod nosom. Bolo to veľmi silné formujúce prostredie.

Myslíte si, že Levoča je vnímaná ako výnimočné miesto aj mimo regiónu?

Určite. Kamkoľvek som prišla a povedala, že som z Levoče, ľudia reagovali. Väčšina tu bola aspoň raz – na výlete, so školou alebo s rodinou. Levoča zanecháva silný dojem.

Je niekto z histórie Levoče, kto vás obzvlášť fascinuje?

Jednoznačne Majster Pavol. Fascinuje ma neustále. Bol to človek, ktorý navštívil a spoznal európske umelecké centrá ako Norimberg či Krakov a mnoho iných – a napriek tomu sa rozhodol usadiť v Levoči. To hovorí veľa aj o úrovni mesta a jeho obyvateľov na začiatku 16. storočia. Toto prostredie mu poskytlo možnosť plne sa realizovať, preukázať svoje výnimočné umelecké kvality a vytvoriť geniálne diela, ktoré dodnes reprezentujú Levoču po celom svete.

Počas svojej kariéry ste sa výrazne podieľali na obnove Chrámu sv. Jakuba v Levoči. Ako ste vnímali túto rekonštrukciu, najmä prácu na hlavnom oltári Majstra Pavla?

Celý kostol bol vlastne jeden veľký projekt. Jeho obnova a reštaurovanie exteriérového plášťa sa začali už v roku 1996 západným portálom a bazilikálnym oknom. Postupne sa pokračovalo po obvode objektu, v etapách,  tak, aby sme nenarušili už hotové časti. Prešli sme na juhozápadné a severozápadné nárožie, potom na hornú časť veže, severnú fasádu, Henkelovu knižnicu, sakristiu, presbytérium a nakoniec na južnú fasádu. Práce na plášti kostola skončili v roku 2019 ukončením južnej fasády a spodnej časti veže.

Prebiehala paralelne aj obnova interiéru?

Áno. Začalo sa to tzv. šusterskou emporou, neskôr sa postupne reštaurovali jednotlivé oltáre – Oltár sv. Mikuláša, Petra a Pavla, Panny Márie Snežnej a ďalšie. Dá sa povedať, že okrem Oltára sv. Kataríny a Oltára Vir dolorum sme zreštaurovali všetky oltárne celky a celé dielo Majstra Pavla situované v tomto chrámovom interiéri. Spoluprácu sme rozbehli aj s nadáciou Messerschmitt  Stiftung, ktorá najprv pomáhala pri obnove hrobov v Kežmarku a neskôr aj na Evanjelickom cintoríne v Levoči.

Podieľala sa táto nadácia aj na obnove oltára Narodenia?

Áno. Vybrali si ho spomedzi viacerých návrhov. Je to historicky aj umeleckohistoricky zaujímavý oltár – jeho ústredné sochy narodenia od Majstra Pavla boli pôvodne zamurované v pivnici radnice a objavili ich v roku 1698 pri hľadaní spisov. Sochy boli v polovici 18. stor. osadené do barokového oltára. Následne sa z iniciatívy nadácie zreštaurovalo aj Súsošie sv. Juraja s drakom s prislúchajúcou nástennou maľbou v kaplnke sv. Juraja, aj freska Korunovania Karola Róberta v Spišskej Kapitule.

A ako sa začal projekt reštaurovania hlavného oltára Majstra Pavla?

Dr. Hans Heinrich von Srbik, riaditeľ nadácie, prejavil veľký záujem o reštaurovanie tohto mimoriadne významného diela. Požadoval však,  aby bol predovšetkým zreštaurovaný interiérový plášť presbytéria – klenba a steny s nástennými maľbami.  Až potom sa pristúpilo k samotnému reštaurovaniu oltára.

Ako sa takáto obnova realizuje prakticky?

Vykoná sa predovšetkým   reštaurátorský výskum, ktorý v tomto prípade  okrem podrobnej vizuálnej obhliadky zahŕňal fyzikálno – chemickú analýzu vzoriek, RTG výskum, IČ reflektografiu, UV fluorescenciu. Na základe výsledkov jednotlivých výskumov sa vypracoval Návrh na reštaurovanie, podľa ktorého sa postupovalo.

Oltár bol rozobratý?

Nie celý. V 50. rokoch ho kompletne rozobrali a zreštaurovali bratia Kotrbovci. Petrifikáciou spevnili drevnú hmotu a okrem samotného procesu reštaurovania zabezpečili celú oltárnu architektúru  sústavou oceľovej konštrukcie zavetrenou do stien svätyne. Toto riešenie aj v súčasnosti perfektne zabezpečuje statiku celého diela. Vďaka tomu sme ho nemuseli znovu rozoberať. Architektúra ostala na mieste, len niektoré sochy sa vysunuli na plochu lešenia alebo preniesli do ateliéru. Napr. skupinu Poslednej večere z predely a sochy z nadstavca sme preniesli a reštaurovali v ateliéri, ale hlavné plastiky Panny Márie, sv. Jakuba a sv. Jána zostali na mieste – len sa vysunuli z oltárnej skrine na lešenie.

Keď ste pracovali priamo na hlavnom oltári, muselo to byť silné osobné prepojenie s dielom Majstra Pavla. Ako ste to vnímali?

To je zážitok na celý život. Vidieť tú kvalitu rezby zblízka, všetky tie drobné detaily, každý výraz tváre – to sa nedá opísať. Človek sa naozaj akoby stretol s Majstrom Pavlom osobne, mal ho „v rukách“. Také niečo sa podarí raz za život.

Spomínali ste, že obnova nebola len technicky náročná, ale čelili ste aj kritike.

Áno, bohužiaľ. Na naše reštaurovanie negatívne reagovala Komora reštaurátorov  rôznymi obvineniami – často úplne nezmyselnými. Vraj sme niečo zničili alebo že reštaurujú ľudia z ulice. Dokonca som musela odpovedať na otázky novinárov, ktorí ani nerozumeli veci, len  niečo počuli. Bolo to nepríjemné, ale ustáli sme to.

Mali ste nejaký dohľad nad prácou?

Veľmi prísny. Okrem pamiatkarov z KPÚ Prešov, resp. celého Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, na proces reštaurovania dohliadal aj zahraničný investor nadácia Messerschmitt Stiftug prostredníctvom jej predsedu H. H. Srbika, ale hlavne odborníka na reštaurovanie Michaela Kühlenthala. Priebežne sme vyhotovovali podrobnú fotodokumentáciu a nakoniec bola spracovaná komplexná Dokumentácia vykonaných reštaurátorských prác.

Aká rozsiahla bola táto dokumentácia?

Obrovská. Má viacero zväzkov, v ktorých je všetko – fotografie, výskumy, správy z každého kroku reštaurovania. Nedávno som len časť z toho posielala jednej študentke dejín umenia z Karlovej univerzity, ktorá píše prácu o reštaurovaní oltára. Bola úplne nadšená – a práve to je zmysel našej práce. Zachraňujeme pamiatky nielen pre ľudí dnes, ale aj pre budúce generácie.

Ovplyvňuje táto práca mladých ľudí?

Veľmi. U nás sa vystriedalo veľa študentov zo stredných aj vysokých škôl, niektorí z nich sa rozhodli pre umeleckú dráhu práve vďaka tejto skúsenosti. A aj množstvo remeselníkov, živnostníkov sa u nás zapájalo do procesu reštaurovania podľa toho, čo sa práve robilo – exteriér, interiér, drevo, kameň… Bola to veľká spolupráca.

Najnovšie sa hovorí o novej soche – buste Cecílie Gonzagy. Videli ste ju, čaká ju rekonštrukcia?

Áno, videla som ju ako súčasť zbierkového fondu múzea. Je to určite výzva pre reštaurátorov. Na jednom odbornom stretnutí v Bratislave sa už k nej vyjadroval reštaurátor. O ďalšom postupe môže však rozhodnúť len kvalitný odborný reštaurátorský výskum a z neho vyplývajúce závery a návrh na reštaurovanie.

Myslíte si, že busta bude konkurovať samotnému oltáru?

Vôbec nie. Každé z tých diel má svoje miesto – oltár je sakrálne dielo v chráme, busta bude súčasťou muzeálnej zbierky, resp. expozície. Skôr by som povedala: bodaj by bolo viac takých diel, nech je na čo sa pozerať a čo obdivovať. Turisti sa môžu prísť pozrieť na oboje.

Na čom ďalšom v Levoči ste sa ešte podieľali ako historička umenia – metodička reštaurovania?

Momentálne pripravujem súhrn všetkých reštaurovaných akcií, ktoré sme robili v našom ateliéri. A je toho veľa – od župného domu, radnice, zvonice, cez trámové stropy, nástenné maľby, kamenné prvky v meštianskych domoch.  Boli sme takmer v každom druhom dome na námestí. Levoča si takýto ateliér zaslúžila. Z piatich pôvodných reštaurátorských centier na Slovensku ostali len dve – Bratislava a Levoča.

Je ešte niečo, čo by ste si želali reštaurovať?

Veľmi by som si priala, aby sa podarilo zreštaurovať mobiliár v tzv. Gymnaziálnom – čiernom kostole. Je tam nádherný súbor kostolného zariadenia – hlavný oltár, štyri bočné oltáre, kazateľnica, lavice. Je to jednotné ranobarokové vybavenie kostola vytvorené dielňou Olafa Engelholma, pôvodom zo Švédska. Bola to aj moja diplomová práca. Ten priestor má výnimočnú atmosféru vďaka čierno-zlatej farebnosti, jednotnosti  výrazu a rezbárskeho rukopisu. Tam by bolo reštaurovanie veľmi potrebné a zároveň mimoriadne efektné.

Bez práce reštaurátorov by Levoča asi vyzerala úplne inak. Súhlasíte?

Jednoznačne. Mnohé domy a pamiatky by zostali ukryté za fasádami, bez odkrytých detailov.  Až vďaka reštaurovaniu je možné objaviť a odhaliť zaujímavé kamenné prvky, farebnosť a maliarsku výzdobu fasád, v interiéroch prekryté trámové stropy, kamenné krby, portály.

Myslíte si, že Levoča si dostatočne uvedomuje svoj potenciál?

Ťažko povedať. Vždy je to otázka peňazí. Mnoho vecí ešte treba urobiť – napríklad dokončiť severnú a západnú stranu námestia. Dokončiť soklové časti Baziliky sv. Jakuba, vyriešiť autá. Levoča má úžasné námestie, ale autá nám kazia výhľady a zážitky. Často vidím ľudí, ako sa snažia odfotiť radnicu alebo kostol, no nemajú ako – všade stoja autá.

Na záver by sme sa vás chceli spýtať osobnejšiu otázku. Ste mamou dvoch synov – ako ste zvládali náročnú prácu a rodinu?

Nebolo to jednoduché. Keď sa mi narodili deti, trvala materská dovolenka len pol roka. Potom ste sa museli vrátiť do práce – inak ste boli považovaný za „príživníka“. Pri druhom dieťati už to bolo do dvoch rokov, ale nebola záruka, že sa vrátite na rovnakú pracovnú pozíciu. Mala som šťastie – naša suseda bola doma, mala viac detí na starosti  a postarala sa aj o tie moje. Starší syn bol s ňou do troch rokov, to isté sme zopakovali aj s mladším, kým nešli do škôlky.

Myslíte si, že by mali matky s malými deťmi pracovať?

Určite áno. Je to zdravé pre obe strany. Deti majú svoju „robotu“ – škôlku, školu – a mamy svoju. Mamy, ktoré sa môžu aktívne realizovať v práci, bývajú potom spokojnejšie, naplnenejšie. A deti z toho cítia, že je to normálne – že mama chodí do práce, že je samostatná, aktívna.

Zapájali sa vaši synovia do vašej práce?

Nie veľmi. Poznali skôr tú „kancelársku“ stránku – písací stroj, papiere, pečiatky. Ale reálne reštaurovanie si nevyskúšali. Skôr teraz s vnúčatami to trochu prežívam inak – keď ich zoberiem na prechádzku po Levoči, ukazujem im hradby, brány, kostoly, Mariánsku horu… A keď im niečo poviem, neskôr mi to zopakujú – že babča nám ukázala toto a hento. Takže niečo z toho asi ostáva.

Ako s deťmi rozprávate o takých odborných veciach, ako je reštaurovanie?

Jednoducho. Vždy som si dávala pozor, aby som nepoužívala príliš odborný jazyk – či už pri deťoch, alebo aj na tlačovkách pre laickú verejnosť. Veď to nerobíme pre seba. Robíme to pre ľudí. A ak chceme, aby porozumeli tomu, čo robíme, musíme  to podať im zrozumiteľnou  rečou. To isté platí pri deťoch – vysvetliť im jednoducho, čo vidia, čo to znamená. Odborné vyjadrovanie je, samozrejme, nevyhnutnosťou, treba však odhadnúť, kde a do akej miery ho možno použiť.

Znie to, akoby ste boli prirodzenou sprievodkyňou nielen reštaurátorským remeslom, ale aj históriou Levoče.

Možno (úsmev). Mňa to baví. A keď môžem niekomu ukázať niečo krásne, tak prečo nie? Aj deti sa dajú viesť k tomu, aby si všímali detaily – sochy, hlavičky na fasádach, kostoly… Stačí ísť s nimi po meste, trochu sa zastaviť, niečo im povedať. A hlavne normálnym jazykom. História je krásna, ale musí sa podať tak, aby sa jej ľudia nebáli.

Ďakujeme, že ste sa s nami podelili o všetky tieto skúsenosti – osobné aj profesijné.

Aj ja ďakujem za pozvanie. Bolo mi cťou.

 

Rozhovor vznikol pri príležitosti Medzinárodného dňa matiek.